Moc pijem, boli moje prvé raňajšie myšlienky, nič moc... Zasa ráno, ale dneska nie je tak krásne ako včera. Jesenná hmla, zahalila toto ráno. Ležím v posteli a dúfam, že ma napadne niečo duchaplné, čím by som naplnil dnešný deň. Dneskajšie ráno ma deprimuje, nemám rád tieto rána. Odpíšem celý deň, len pre to ráno. Prestávam rozmýšľať, a obraciam sa na druhý bok Ešte chvíľu, hej, mám čas, toto ráno sa mi nepáči. Koľké v poradí ?
Vstal som až okolo jedenástej, po hmle nebolo už ani stopy. Zacítil som vôňu mäsa a začal som sa usmievať, tušiac, že sa najem do sýtosti. Bola nedeľa, u nás býva takým zvykom, že v nedeľu sa naobedujeme spolu, celá naša rodinka. Tak si asi viete predstaviť, ako ťažko som sa musel snažiť, aby som nevyzeral, ako ovalený kladivom, i deď som sa tak cítil. Nebolo mi moc dobre. Som však bojovník , telom aj dušou, takže zas raz, som to zvládol, síce som moc toho nezjedol. Samozrejme, neviem prečo.
Nedeľa je veľmi nepríjemný deň. To bude tým, že sa končí týždeň, vlastne víkend. Viete, to sú tie dni keď si telo má oddýchnuť, či nie ? No moje zatiaľ moc neoddychuje. A prečo by vlastne malo ? Veď žijeme len raz, nie ? Teda, ak neveríte v reinkarnáciu a podobné veci,
ktoré sú podľa mňa bludy...Ja neverím. Neverím ani v boha ( to som mal ťažké, keďže moja rodina, je dosť nábožne založená ), verím v samého seba. Áno, možno to znie povrchne, možno hlúpo, ale pravdivo. Veď na koho sa môžeš vždy spoľahnúť ? Vrav čo chceš, boh to nie je .... Iba sám na seba sa môžeš spoľahnúť.., vždy. Ti jediný vieš čo chceš, sám seba dokonale poznáš, nik ťa nepozná lepšie ako ti sám seba a kto vraví, že ťa pozná lepšie, klame, a vôbec ťa nepozná!
Takým sa osobne vyhýbam, takýto ľudia mi nič, vôbec nič nedávajú. Nestojím o prázdne frázy, ktoré pominú tak rýchlo, ako tento deň... A plnia nás nimi, až sa človek, proste stratí, nenávratne. A pritom stačí tak málo, a tak veľa...
Veľa ľudí hľadá zmysel ,( dôvod, prečo žije, na tejto, tak krásnej planéte) a otázne je, či by sme ten zmysel mali hľadať. Na otázku, prečo? Dostaneš odpoveď, ale môžeš sa pýtať zas, a zas, až do zbláznenia. Viem, aj ja som sa pýtal, a zas, a zas...
3.
Beriem knihu do ruky a ukladám ju medzi ostatné veci, ktoré si každú nedeľu balím do školy. Momentálne som sa zahĺbil do knihy od Mika Waltari- Egypťan Sinuhe. ( Dej sa odohráva v rokoch 1390-1335 p.n.l ). Je až nepochopiteľné, ako sa pýšime technickým pokrokom, ako napredujeme...
A pritom sme stále taký istý, malicherný, egoistický, povrchný... ako za tých čias.
Musím uznať, máme technickú dokonalosť aká nebola, za čias Ammona, boha bohov.
Otázne je, či nám pomáha a čo nám dáva.
Samozrejme, evolúcia, napredujeme, len mám pocit, že veľmi rýchlo, neuvážene, bez akéhokoľvek rozmýšľania sa ženieme... do záhuby.
Ach, kedy ľudia pochopia, že takto, to proste nejde ?
Z vedomím kráčame, do večnej záhuby.
No v živote mojom, vidím záľuby.
ľudia! svoje oči otvorte.
na nebo krásne sa pozrite.
Veru krása je sveta žiť,
Nedovoľme hlupákom, ničiť!
Cesta vlakom je dlhá, nepríjemná, ako vždy v nedeľu. Aspoň, že necestujem sám, väčšinou so mnou cestuje Janka, alebo Maroš. Celú cestu sme ticho, prehodíme iba pár slov. Pokiaľ sa pred cestou troška neuvoľníme malým, možno nie až tak malým, jointom. Potom je cesta veselšia. Síce to nie je, za žiadnych okolností riešenie, ale pomáha to. Samozrejme, bola by hlúposť riešiť takýmto spôsobom situácie, s ktorými si nevieme poradiť. Všeobecne, drogy problémy odďaľujú, ale neriešia! Vedia ich oddialiť až tak, že ich už v živote nevyriešime. A to je lepší prípad. Horšie je, keď sa stratíš, keď stratíš zmysel života. Dôležité veci, sa ti zdajú banálne, kamaráti sú iba tí, čo majú to, čo potrebuješ. Nech je to už hocičo, je s čoho vyberať .Ja drogy neodsudzujem, tiež som kadečo poskúšal, ale keď sa s nimi skamarátiš, si stratený, aj ja som sa skoro stratil.
Píšem pre Vás ľudia, slobodných telom, aj dušou. Vám patria tieto riadky, neopisujem nič, okrem života, ktorý žijem, je tak krásny, a pritom tak krutý. Žiadne prázdne frázy, tu nie, tu ich nenájdete. Som jeden z Vás, a tým jediným sa pýšim. Naozaj, viac nechcem, len žiť plnohodnotným životom! Mať ciele, vedieť, čo chcem, to podstata, to je zmyslel, to chcem...
Mám iný uhoľ pohľadu, preto mi možno neporozumieš, ako dokážem hlavou otáčať, viem si ten uhoľ pohľadu prispôsobiť aj pre väčšinové podmienky , ale byť väčšinovým ma nebaví !
A prečo ľudia v svojej podstate, zabúdajú na onen svet, ten môjmu a Vášmu srdcu blízky ?
Taká krása, nebo modré a hviezdy jasné, ako oči toho, koho tak verne a slobodne ľúbime ?
Hodiny tykajú, ako moje myšlienky, viem, mal by som ísť spať, je už veľa hodín.
Sedím v rohu izby, čítam si Remaqua, vlastne čítal som, už dlho nečítam.
Čítam už len svoje myšlienky, sakra, už veľmi dlho.... Viac ako Remaque, mi dáva táto chvíľa, napĺňa ma, väčšmi ako škola, viac ako spánok. A čo viac treba ? Každý by mal nájsť tú chvíľu pokoja.
Našiel som ju, pri Vás. Sedím v rohu izby, či v sne ? Zdá sa mi to smiešne. Keby ste počuli, ako si chalani úprimne odfukujú. S rohu tejto izby, vyzerajú naozaj pokojne. Chlapci spia, sú v krajine snov, taký malý každodenný raj, bez ktorého, by nás ...
Veď koľko málo nám stačí ku šťastiu ? A či veľa ?
Dlho som sa snažil nájsť niečo, čo by ma napĺňalo, ako človeka.
Som rád, vydržal som hľadať, a našiel som Vás. Iba tomu som rád !
Pondelok neskoro v noci, srdce mi piští radosťou, i keď zajtra to bude boj, zas ďalší.
Všetci sa musím zmieriť, a bojovať, kto vraví že sa nechce zmieriť... Tomu to treba najviac.
Ľutujem, že ešte veľa ľudí na to neprišlo.
Len ten ktorý pochopil, zistil, o čom to vlastne je.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár