A stane sa teda, že niekedy z nostalgie zamieri do rôznych priečinkov. Aj do takých, na ktoré uvalil embargo z vlastného presvedčenia. A to z rôznych dôvodov.
Je nanajvýš príjemné retrospektívne spomínať na udalosti, zážitky a vybaviť si tak spomienky z čias minulých a ešte viac minulých aj tých úplne najminulejších.
Stane sa tak napríklad, že natrafíte na fotky kamarátov, ktorí už s vami nezdieľajú prítomnosť, ľudí, od ktorých ste si, egoisticky povedané, vzali čo ste potrebovali a niekde v čase sa to skrátka rozplynulo.
Navyše ešte môžete natrafiť aj na fotky, pri ktorých sa zastavíte a poviete si prosté .. "ach".
Fotky ľudí, ktorí tu už nie sú-nech nájdu večný pokoj, ľudí ktorí tu ešte sú ale sú bývalými partnermi a tak podobne.
Dnes keď som robil "poriadok" v PC ja, zistil som, že ješitnosť okrem toho, že nepozná hraníc, prevýšila inak zdravý úsudok a tlačidlo DELETE zatlačil asi Samo. Jedine na neho sa to podobá. Fotky, ktoré mohli slúžiť ako úsmevné spomienky boli vymazané preto, lebo sa tu ktosi cítil dotknutý, potupený a možno na dne. Skutočne neexistoval asi lepší spôsob ako všetko to spoločne nadobudnuté zahodiť len tak za hlavu.
V druhom prípade, navyše ako sa vraví, dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, som si povedal, že je poriadne hlúpe zahodiť čas spoločne nadobudnutej minulosti iba tak.
V takomto prípade sa človek pri pohľade zasmeje, zamyslí, možno si to nahlas stručne zhrnie aby to mohol navštíviť napríklad zas keď mu nepôjde internet.
A celý ten dlhý čas ostáva toto zahmlené, šedé miesto na disku nepovšimnuté.
Ako by zaspieval Jarek Nohavica .. "ještě je na zrkadle dech, mlhavá stopa po tvých rtech"
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár