Jediné čo mi bráni v pokojnom odchode s čistou hlavou je ona. Tá s ktorou tvorím pár už rok a nejaké drobné. Snažím sa nedávať najavo svoje rozhorčenie alebo sklamanie alebo ako to nazvať. No nemyslím, že som až taký hrdina za akého sa pasujem.
Z každej strany počúvam rady čo je pre mňa najlepšie. Lenže ani ja sám netuším čo je pre mňa najlepšie, sám neviem čo chcem. A čo je to, to čo chcem? Neviem.
Snažíme sa na to nemyslieť a akákoľvek debata smerujúca k odluke aj keď treba dúfať, že len dočasnej miesi atmosféru zvláštnou príchuťou.
Je to trpká príchuť, taká tá horká. Na otázku či som šťastný po dlhom čase odpovedám NIE. Rozhodne si to všetko predstavujem trošku inak. Pre istotu radšej ani nejdem premýšľať nad tým "čo ak ..."
Zachovať dobrý dojem nie je jednoduché, stojí to veľa energie. Byť frajerom sa nedá do nekonečna no zatiaľ sa to darí. Na druhej strane, som vďačný za to čo sa v mojom živote deje. Poslednú dobu v sebe pociťujem niečo ako vnútorný hlas, intuíciu, ktorá len letmo prikyvuje a tvrdí "len sa nechaj viesť".
Smiech je vraj najlepší liek ale od smiechu mám teraz ďaleko. Nastal moment kedy neviem čo napísať a iba sledujem ako bliká kurzor.
Myslím že to čo malo byť vypovedané je napísané a zbytok ostal ako námet v hlave. Tam kde sa to všetko zrodilo a navždy ostane.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár