Koľko je tomu? Možno rok a pol...kedy to utieklo? A teraz tu stojí vedľa mňa, podáva mi dvojitý Jack s kockou ľadu, aby ma opäť vyslobodila. Aj keď to, že my dvaja sa stretneme na diskotéke je asi také pravdepodobné, ako stretnutie rabína a budhistického mnícha na kresťanskej bohoslužbe. „Stále sa rovnako nasrato tváriš, keď ťa niekto balí. Ale pekná.“ Keby som častejšie chodil na takéto miesta, možno by som to vedel. Ako reagovať, keď dievča, ktoré sotva poznáte a nechcete ho pretiahnuť, bola práve evidentne posypaná práškom na svrbenie, obzvlášť v oblasti zadku. Ktovie, koľko žalôb za sexuálne obťažovanie obdržím, keby toto ženám začnem robiť ja...
„Nezoberieš ma radšej odtiaľto preč?“ A tak ma berie za ruku, za tú, ktorá tak perfektne sedí do tej jej a odchádzame z toho urevaného podniku. „Chýbaš mi...zase mi kvapká z tej točky v kuchyni.“ „Ten kohútik bol vždy príliš sentimentálny, mala by si ho vymeniť.“ Ako zvyčajne povie, že sa jej ten starý páči a už vôbec neručím za to, že stále riešime to umývadlo.
Chcel by som sa hnevať, nebaviť sa s ňou, no s odstupom času človek zabúda na to zlé, keď spomína sa tie malé malichernosti, pre ktoré sa to oplatilo. Pamätáš, ako si mi česal vlasy a ja som ti za to hrávala Tracy Chapman? Ako sme si spievali pri čistení poschodí paneláku? Ako som ti zašívala ruku tou konskou ihlou? Ako sa otec s tebou pretláčal prvý deň čo ťa videl a potom ti chcel predať maminu? Ako sme vždy otvárali kuchárku a skúšali sme variť? A ty si mi vypražil ten môj údajný chleba pre zajace v cestíčku...
Sú otázky, ktoré sa najťažšie zodpovedať, keď sa pýtate sami seba. Prečo v tej otrasnej zime s ňou stojím už takmer dve hodiny? Pretože...pretože je mi po dlhom čase na chvíľku opäť fajn a možno mi chýba len pár posledných vrások tvoriacich úprimný úsmev. A potom sú otázky, ktoré sú ľahké, avšak o to ťažšie sa vyslovujú.
„Luky, ty sa ma bojíš?“ „Nie, len ti už neverím“ a ďalej som to nechcel rozvádzať, ale ženy... „Odkedy?“ Neznášam, keď v takéto večery toho toľko vyfajčím, ale túto camelku som naozaj ešte potreboval. „Myslím, že to je odkedy si nedostala dva týždne krámy a považovala si to za najlepšie obdobie medzi nami. No a keď ti prišli, bez môjho vedomia si vysadila antikoncepciu...“
„Je už neskoro, pôjdem.“
„Hej... nepôjdeš aspoň na kávu.“
„Neviem po nej v noci zaspať,“ a z očí tých dvoch chlapíkov opodiaľ sa dalo vyčítať, že ma práve označili za idiota večera.
„Je to stále ona, že?“
„Dobrú noc“
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár