Čáry - máry... Mrdkať - najviac! Nie som lúzer ani na dedine.

Po náročnom dni „ppppp“ (plného plenia papriky, po pi*i , som sa rozhodla, že zmením svoj status lúzra. Bola len jediná možnosť ako to urobiť. Navštíviť dedinskú diskotéku. Ja osobne som viac na koncerty...a v meste. Ale ako sa hovorí, keď nie je kôň, aj somár je dobrý. (Od kedy som na dedine a to je tomu len jeden deň, lepia sa na mňa samé čudné výrazy.)

Takže som sa nachystala, babku pol hodinu preovárala, aby ona nešla, veď so svojím boľavým chrbtom aj tak tancovať nemôže a čo viac, počas jej neprítomnosti by nám mohla suseda podpáliť chalupu.

Tak som sa nahodila – ťažké botičky s pavučinkami (nakreslené aj reálne...babka už moc nezametá a jej chalupa vyzerá jak doupe death metalistov), krátka sukňa a tričko na ramienkach.

Vyšla som, bola tma jak v pi*i, pouličné lampy jaksi neboli, zavrela som za sebou bránu keď vtom...AAAAAAAa

Spoza kríkov za mnou dačťo vybehlo!

Vlk, uchylák (už som si chystala sople), suseda...

Bol to najkrajší chalan akého som kedy videla. Dlhé vlasy mu padali do tváre, pod tričkom sa mu črtali sexi svaly a okolo neho svietilo svetielko aury (vlastne.... konečne začali svietiť lampy). Stála som pri ňom v pôvodnom kŕči ľaku a nedokázala sa usmiať, vyprsiť, proste nič, tento chalan ma totálne dostal.

„Tak ty si tá, čo mala byť pôvodne moja ďalšia nevesta?“
„What the hell?“ vyjachtám.
„Si to ty, heh. Ja som Tony, možno si o mne už počula ako o Tónkovi.“

Ty kokso, susedin syn. keby som vedela, aký je jeb*č, tak by som ju neurazila! Čím si môžem udobriť senilnú hnusnú starenu? Možno zubami...

„Áno, som to ja, som Issabella, prepáč, nechcela som ju nasrať, ale akosi to zo mňa vypadlo.“
„Čože? Ja ti chcem poblahoželať. Možno mi aspoň konečne prestane naháňať potencionálne manželky. Chcel som vedieť, čo si zač, komu mám byť vďačný. Dnes bol na ňu naozaj úžasný pohľad. behala nervózne po izbe a kula plány, ako vám podpáliť chalupu.“

Ešteže babka ostala doma. Pánečku, tak a je to tu, trochu sa posnažím a budeme ako Rómeo a Júlia, naše rodiny na život a na smrť znepriatelené... škoda, že som to nedočítala do konca, ale určite budú mať nakoniec spolu 320 detí.

„A tak ma napadá, či sa nechceš ísť zarehotať na dedinskú didžinu, a potom zájsť na pivo.“
Spadla mi sánka. Ani mi kozy netrčali a on ma pozval na pejvo!!! A tak sme šli.

„Fajčíš?“ pýta sa. Ja prepnutá do svojho režimu som vypľula:
„Len kok*ty!“ Ty kokso, ja som to povedal...pred svalnatým chalon! Do kelu.

A potom povedal to čarovné slovo:
„Mrdkať.“ Oči sa mi rožiarili. Bolo to ako čáry-máry. K slovu mrdkať sa dalo povedať len jediné:
„Nájviac!“

Chytil ma za ruku, nebola som lúzer a mierili sme k stodole, z ktorej sa ozývala nechutná muzika. Dedinským babám trčala z vlasov slama, nasrane prskali a závideli mi, že idem ruka v ruke s najkrajším chalanom z okolia.

P.S.: Microsoft Word nepozná slovo mrdkať, ale ani mi to neni divné. Za čarovné spojenie Mrdkať Najviac vďačím Centelle a Anzu, dík baby!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

23 komentov k blogu