Doma som si uvedomila: Tónko, neopúšťaj ma, musím byť tvoja nevesta!

Po úspešnom hasení (inak mokrý Tonko, celý čierny od dymu je úplne že sexi) sme sa nadránom museli rozlúčiť. Odchádzala som preč. Nič moc sme si nepovedali, žiadne osudné milujem ťa, nemôžem bez teba žiť, ostanem tu s tebou, aj keď sú naše rody znepriatelené... nie nič také. Poznali sme sa predsa jeden večer...a obaja sme boli dosť konzervatívni, hoci mňa vychovalo mesto, jou a jeho dzedzina, len neviem, kde má vidle! (A tak si spievam v autobuse smutne od Kabátovcov Pohodu...)

Doma som si uvedomila, ako na tom som. Vzdialení od seba kiláče, vôbec neviem, ako on vnímal mňa, ale mne jeho grganie chýbalo. Mail nemal. Mobil mali spoloční celá rodina. Adresu som mala len ja. My sme si vlastne vymenili len mená, nič viac...

Doma som si uvedomila, že je to celé na mne. Po prvýkrát sa mi u muža roztriasli kolená a to ani nemusel pružne tancovať okolo držiaka mikrofónu. A nebol predavač v distre, pankáčmi uznávaný.

Doma som si uvedomila, že chalan z distra na chvíľu vypadol z hry. Vie to? Je mu to jedno? Milý Alfonzo, nesmiem zabudnúť, že musím zistiť, ako na tom som u chalana z distra.

Doma som si uvedomila, že vlastne neviem, kde som, previezlo som sa do ďalšej rite. Vystúpila som z busu. Privítal ma chalan z vidlami, ale Tónko to nebol, aj keď som mala chvíľu takú vidinu. Asi to bolo znamenie. Znamenie, že sa mám do dediny vrátiť. Znamenie, že mám Tonka vyhľadať. Zrazu bolo všetko tak transcendentálne.

Tio preto, že sa začalo stmievať a ja som si ľahla na lavičku, lebo som nevedela, kde som a nemala som sa koho spýtať. Zo spánku ma pretrhlo zvonenie:

„Čo otravuješ?“
„V ktorej pi*i si?“ kričí mama.
„V nákej dedine.“

Došla po mňa autom.

„Čo si blbá, previesť sa keď bývaš v hlavnom meste?“
„No jo.“
„Asi si zamilovaná.“

Poznámka do denníka: Milý Alfonzo, asi som zamilovaná. Budem to musieť vyriešiť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu