Po takom dlhom čase je zrazu zvláštne, že sme 3. septembra opäť nezablúdili do našej triedy na chodbu, kam vôbec nepatrila. Že nebudú bitky pred tabuľou, kto komu vlastne ukradol miesto a kto tam bol skôr. Žiadne hysterické záchvaty ani depresie z nového školského roka. Príbehy z prázdnin alebo plány si už nevymieňame. Pre nás sa to všetko maturitou skončilo.
Veď viete, ako to je... Hocijako si môžete sľubovať stretnutia a podobné veci. Nikomu sa do toho nechce angažovať a stretávajú sa len skupiny ľudí, ktoré boli spolu v podstate aj predtým. Jedno šťastie je internet, pretože by som inak o svojich spolužiakoch nevedela takmer nič.
Nemyslela som si, že mi to bude chýbať. V poslednom ročníku nás premohla ponorková choroba, stále sme po sebe vrieskali (hlavne pred stužkovou) a tak. Chýbajú mi maličkosti, charakteristické vlastnosti niektorých ľudí a hlavne sranda. Pretože mohol byť hocijako zlý deň, sranda bola vždy (možno to bolo mojou spolusediacou .
Teraz nás zo školy vyšupli a spravili z nás ľudí, ktorí sú do reality vrhnutí. Spravili z nás konečne dospelých ľudí. Otázkou je, či sme nimi chceli tak skoro byť... Lenže teraz nám už nič iné neostáva a musím nás pochváliť, že sa so všetkým pasujeme zatiaľ skvele, tak nech sa nám darí aj naďalej
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
ver tomu že by som si to stebou rada vymenila, ja prave prežívam tie stresy, ktoré si spomínala, že ako prežijem tento ročník... ale zase máš aj pravdu že by mi moji spolužiaci urcite chýbali...
Napíš svoj komentár
myslím že podobne sa bdem cítiť o rok..