Z ničoho nič mu zazvonil telefón.
Zdvihol ho a ozval sa hlas: „No kde si?“
Bol to jeho dobrý kamarát, Štefan.
„Už som ti povedal, že na žiadnu Halloweensku párty nejdem. Mám dosť vlastnej práce.“
„Ale prečo? Bude sranda. Mal by si sa trochu odviazať.“
Na to položil. Nemal v záujme počúvať nejakého paka, čo si myslí, že sa okolo neho krúti svet. Postavil sa a prešiel okolo kríka a ešte raz na ňu pozrel. Otočil sa a pomalým krokom odkráčal. Išiel k autu, keď v tom ku nemu prišiel jeho bývalý spolužiak.
„No čo? Ako? Počul si o tej Halloweenskej párty?“
„Áno, ale nejdem tam.“
Povedal a skôr ako jeho ex-spolužiak začal namietať, si sadol do auta a naštartoval. V duchu mu smeroval všetky nadávky aké poznal a odišiel. Potreboval sa odreagovať. Plánoval ísť domov sadnúť si za televízor a jesť pukance. Presne ako američania. Prečo by mal opakovať po američanoch? Začal byť zúrivý. Zastavil sa v reštaurácii, že si dá niečo rýchle a potom sa prejde. Ale mali zatvorené. Nezostávalo mu nič iné ako ísť domov. Prišiel dnu a vítal ho jeho malý psík. Mal ho rád. Bol jedinou bytosťou, ktorá ho nerozčuľovala. Teda okrem nej. Zobral ho dnu a dal mu jesť a piť. Zobral si noviny a začal čítať. Z ničoho nič mu zazvonil telefón. Išiel sa pozrieť kto mu volá. Nezdvihol, poznal to číslo. Volalo mu dnes už aspoň desaťkrát. Zrušil hovor. Išiel sa najesť. Uvažoval nad tou párty. Dostal záchvat zúrivosti a rozbil tanier. Keď sa trochu ukľudniť, zobral metlu a pozametal. Zas mu volalo to číslo. Zdvihol.
„Čau, no čo rozmyslel si si to?“
„Nie a ani si to neplánujem rozmyslieť! A už ma neotravuj!“ Položil, naozaj už nechcel toho idiota počuť znova. Ale ten “idiot“ sa nevzdával. Snažil sa ukľudniť. Zodvihol.
„Nó ták.“
„Je nejaká šanca, že sa ťa zbavím?“
„Áno, keď prídeš.“
„Raz a navždy nie! A ak mi ešte raz zavoláš...!“ odmlčal sa.
Vypol hovor a hodil mobil o stenu, ktorý sa rozbil. Chvíľu len tak hľadel. Jeho pohľad sa párkrát mierne otočil smerom ku odkazovaču a škatuľke s lístkom. Zamračil sa. Rozhodol sa prejsť.
Keď vyšiel von, bola už noc. Prechádzal ulicami mesta a nevšímal si nikoho. Teda, aspoň sa snažil. Svoju snahu vzdal, keď uvidel ju. Išla tým istým smerom ako on, ibaže na druhej strane ulici. Zapozeral sa na ňu. Bola taká pekná. Vrazil do vyššieho muža s oholenou hlavou.
Muž, do ktorého narazil mu nezaujato povedal: „Zmizni mi z cesty trkvas, a buď rád že mám dobrú náladu.“
„A čo?!“ Jakub povedal rázne. Nevedel prečo, ale mal túžbu vyprovokovať ho.
„No kebyže nemám, tak ti odrazím hlavu.“ Povedal ten muž so smiechom v hlase.
Jakub zdvihol hlavu. Mračil sa. Cítil v sebe toľko zúrivosti, že chcel vyvolať bitku. Mužovi sa v očiach slabý náznak strachu. Ešte nikto sa mu takto otvorene nepostavil. To Jakuba iba povzbudilo. Uškrnul sa.
„Ty normálne vieš rozoznať hlavu od zadku?“ Vedel, že toto určite vyvolá bitku. Nemýlil sa. Ten muž zavrčal a povedal: „Keď tak veľmi chceš, aby som ťa roztrhol ako žabu poďme niekam do súkromia. Neplánujem sa dať chytiť za také hovno ako si ty!“
Toto Jakub čakal.
„Bude mi potešením.“ Toho muža to zarazilo, čakal, že sa bude vykrúcať a že zbabelo ujde. Mal zlý pocit. Ale povedal si, že sa predsa nedá vystrašiť takým arogantným skrčkom.
„No poď!“
Išli za nejakú budovu. Jakub cítil istý druh spokojnosti. Šťastia. Alebo skôr túžby? Túžby? Akej túžby? –Čo môžem túžiť na tom, že sa idem práve pobiť s mužom o hlavu vyšším ako ja?- Spanikáril. –Čo to so mnou je? Toto nie som ja.- Spomalil. Ten muž to postrehol a rozhodol sa ťažiť zo situácie.
„No čo, bojíme sa?!“ a začal sa z chuti smiať. Smial sa na ňom. Jednou z vecí čo Jakub zo srdca neznáša je, keď sa na ňom niekto smeje. Rozbehol sa oproti mužovi, ten vôbec nečakal a preto sa mu podarilo udrieť ho do tváre. Niečo kovové a lesklé mu vypadlo z vrecka. Zohol sa k tomu. Bol to nôž s pozlátenou rukoväťou.. -Nôž.- Jakub sa usmial, keď uvidel mužov vystrašený pohľad. Zvyšok, Jakub videl ako vo sne. Zrazu stál nad mužom celý zakrvavený, muž mal v sebe niekoľko bodných rán.
Niekto pribehol odzadu. Bol to policajt.
„Otočte sa a odstúpte od tela.“ Zakričal policajt a mieril na neho zbraňou. Jakub rýchlo schoval nôž a urobil čo mu policajt kázal.
„Dobre a teraz pomaly poďte sem.“ Policajtovi sa na tvári zračil víťazoslávny úsmev. Tešil sa. Zajme svojho prvého človeka a povýšia ho. Pokúsil sa vytiahnuť putá, ale tie sa mu zamotali do nitky z nohavíc. Otočil sa, aby sa na to pozrel. To robiť nemal. O pár minút stál Jakub celý zakrvavený nad dvomi mŕtvymi telami. Dal si dolu kabát a išiel domov.
Osprchoval sa a prezliekol. Išiel do parku, keď ešte bola noc. Nemal náladu na spánok. O pár minút prišla do parku ona. Pobozkala svojho priateľa. Jakub sa zamračil. Jej priateľ pešo odchádzal smerom ku starej, nepoužívanej a úplne rozbitej škôlke. Nepoužívala sa už desať rokov. Starostovi sa na ňu nechcelo míňať peniaze. Jakub sa postavil. V ruke sa mu zaleskla pozlátená rukoväť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zlatovlaska33
6. 11.novembra 2007 17:13
ejha jake brutal
Napíš svoj komentár