Fantasy

Nebo bolo čisto modré a všade dole pod tou belasou krásou sa rozprestierali prekrásne nedotknuté lesy Údolia nádeje. Slnko bolo vysoko na oblohe a hrialo ako nikdy pred tým. Vtáci spievali svoje piesne a zver si slobodne pobehovala po horách. Na lesnej prašnej ceste medzi touto atmosférou zaznel ale klus konských kopýt. Na koňoch putovali traja pútnici. Na cestách už boli dlho, ale nikdy sa nikde neusadili. Na veľkom čiernom koni s nádhernou dlhou hrivou a chvostom, ktorý sa v žiare slnka krásne leskol, sedel v sedle Bern. Bol to veľký a vypracovaný chlap. Mal len 30 rokov, ale jeho zážitky a dobrodružstvá prevyšovali jeho vek dva krát. Mal hnedé oči, čierne vlasy ktoré mu siahali asi po krk a úsmev ktorému žiadna žena nevedela odolať. Na sebe nádherné, ľahké, horné brnenie ešte z čias, keď slúžil v armáde za Neskrotnou riekou. Nohy mu zdobili kožené nohavice a vysoké čierne topánky. Lesklý dlhý meč za opaskom, luk a šípy na chrbte. Bern si pri putovaní vždy rád pozeral prírodu a ako sa tak obzeral, tak nazrel aj čo sa deje za ním. Samozrejme jeho dvaja spoločníci boli vždy ďaleko za ním. ,, Už zase? Už zase na vás musím čakať? Prečo ja vás ťahám so sebou. Čo som ja komu spravil?“ dudral si popod nos Bern. Za ním sa ťahali na dvoch starých, hnedých koňoch súrodenci Noel a Trish. Bern ich našiel pred rokom v jednej malej dedinke, ako vyjedajú odpadky zo zemi. Zľutoval sa nad nimi, dal im najesť a od vtedy sa o nich stará a cestujú s ním. Neskôr ale zistil, že pochádzajú zo starého čarodejníckeho chrámu, ktorí vypálili vojaci Krvavého draka. Boli ale na ulici roky a v škole sa toho naučili len minimum. Noel sem tam vychŕlil z dlane nejaký plamienok čo Bern využíval na zapaľovanie ohňa keď táborili a Trish keď sa veľmi snažila, tak sa jej podarilo aby vzlietol nejaký malý konárik. Trish mala 18 rokov , ale bola veľmi pekná. Mala dlhé červené vlasy a výrazné zelené oči. Oblečené mala ale chlapčenské oblečenie, lebo v šatách sa nikdy necítila dobre. Staré hnedé kožené gate a opotrebovaná košeľa zabíjali jej veľkolepú krásu. Noel mal 15 a tvár si skoro vždy zakrýval kapucňou. Pred tým to bol malý vysmiaty chlapec s modrými očami a blond krátkymi vlasmi, ale pri požiari, keď s Trish unikali z chrámu sa potkol a polkou tváre spadol na horiaci trám. Od vtedy tam má nepríjemné jazvy a uzamkol sa do seba. Jediný človek s ktorým od vtedy prehovoril bol Bern. Tiež mal oblečené staré handry v podobe starej košeli a voľných béžových nohavíc. Keď Noel a Trish konečne dohonili Berna tak ten s úsmevom ukázal na malú čistinku pred nimi. ,, Tam sa utáboríme a oddýchneme si. Zajtra budeme pokračovať za Údolie nádeje a prejdeme cez Vrchy zabudnutia až k môjmu priateľovi Frederikovi do mesta Werdes.“ Noel sa zamračil a z popod kapucne pozrel na Berna a spýtal sa ho. ,, A čo vlastne chce ten Frederik?“ Bern sa otočil a odpovedal mu ,, Neviem, prišiel mi len list že ma potrebuje a aby som čo najrýchlejšie dorazil do Werdes“. Unavená Trish ani nič nepovedala, len pohnala koňa k čistinke a začala vykladať zásoby ktoré si na ňom niesla. Keď už mali tábor rozostavaný, tak Bern začal ukladať skaly do kruhu a pri tom zakričal na Noela. ,, Noel, máš povinnosti“ a škodoradostne sa pri tom zasmial. Noel dobehol a keď videl kamene pripravené na ohnisko, tak len nastavil ruku, vystrel dlaň, zavrel oči, sústredil sa a o pár sekúnd mu z ruky začali šľahať malé plamienky , dalo by sa povedať že to bol menší ohník. Táborák sa chytil za pár sekúnd a pukavý zvuk ohňa všetkým pripomenul, že sa blíži večer a že si konečne oddýchnu po ďalšom dlhom dni. Sadli si okolo ohňa, ale Bern sa postavil a išiel ku svojmu koňovi. Z batoha vedľa neho vybral pol chleba a prišiel si sadnúť znova na svoje miesto. ,,Dnes len chlieb, cestou sme nevideli ani jedného zajaca“ povedal smutne Bern, rozdelil chlieb na tri časti a podal ich Noelovi a Trish. Pri hryzení do chleba a pozeraní do pukajúceho a prijemne hrejúceho ohňa sa nad nimi začala rozprestierať tma. ,,Zajtra nás čaká ešte dlhá cesta, ale ak ráno skoro vyrazíme, tak za deň, dva by sme už mali byť vo Werdes pri Frederikovi.“ Oznámil obidvom súrodencom. Po slabej večeri si ľahli okolo ohniska na svoje deky a zavreli oči. Po hodinke tichého spánku sa Bern strhol a spotený sa posadil na svoju deku. Zas mal zlé sny ešte z čias bojov, keď slúžil ako vojak pred armádu za Neskrotnou riekou. Stávalo sa mu to často a nevedel sa toho zbaviť nech robil čo chcel. Pozrel sa do temnoty okolo seba a potom už na menej a menej horiaci oheň. Noel a Trish spali pokojne vedľa seba a nič ich nerušilo. Rozhodol sa že zájde na kus dreva, aby im svetlo a teplo vydržalo do rána. Ako sa tak prechádzal tmavým lesom a zbieral suché konáre spadnuté na zemi, začul niečo neobvyklé a nevedel si to vysvetliť. Takéto zvuky naposledy počul ako vojak pri bojoch o Barbarské jaskyne, ďaleko na severe od Údolia nádeje. Nebola to ani reč, bolo to len nezrozumiteľné vrčanie. Tak sa ale dohovárali barbari z jaskýň. Zdatní bojovníci čo nosili kožušiny aj s hlavami svojich najnebezpečnejších ulovených zvierat. Už dávno boli vyhnaní a túlali sa po Severe. Skrývali sa a do nikoho sa nestarali, ale čo ich dohnalo až sem? Kládol si v duchu otázky Bern. Pustil drevo a rozbehol sa nazad do tábora. Tam hneď zobudil Trish a Noela aby im potichu povedal. ,, Berte len to najhlavnejšie, musíme z tadeto rýchlo preč.“ Pozreli sa na seba a na nič sa nepýtali. Verili Bernovi, bol to ich ochranca a tak sa rýchlo zdvihli a začali baliť čo najrýchlejšie. Pri tom všetkom nečakanom zhone a tempe zrazu niečo zašumelo v kríkoch v temnote. Všetci skameneli, ale Bern pohotovo reagoval a oblial oheň vodou, aby videl do diaľky. Nenapadlo ho to skorej a chytal sa za hlavu, že asi preto ich našli. Ale ani ho nenapadlo, že barbarskí bojovníci by sa tu v okolí mohli potulovať. Boli na čistinke v lese a okolo nich začali šumieť kríky. Bern popadol meč, luk a šípy. Rozbehol sa do stredu čistinky a zakričal na súrodencov nech rýchlo bežia k nemu. Meč zapichol do zeme pred sebou, vytiahol jeden šíp z pošvy , založil ho do luku a natiahol. Natiahnutým lukom mieril pred seba a otáčal sa okolo na všetky strany, pretože nič nevidel. Pri tom si Trish a Noela držal pri sebe za chrbtom. Zrazu ich zo všetkých strán lesa obkľúčili barbarskí bojovníci so sekerami a mečmi. Pri ich vrčaní vyvolávali vo všetkých veľký strach. Bern sa stále točil s lukom a začal po nich kričať. ,, Zmiznite lebo vás všetkých zabijem. Zmiznite, nechajte nás!“. Z diaľky sa ozvalo vlčie zavíjanie, keď sa zdalo, že sa na troch ľudí uprostred čistinky vyrúti hŕstka zlovestných barbarov. Červenovláska a jej brat sa skrývali za Bernom, ktorý teraz vyzeral veľmi nazúrene, hľadiac bez žmurknutia oka, tvárou v tvár svojmu nepriateľovi. Zdalo sa, že barbari trochu cúvli, keď zbadali aký strach z Berna ide. No len čo vodca skupiny zreval bojový pokrik, všetci akoby precitli a vyskočili na Berna. Hlava-nehlava, začala sa oháňať svojimi ozrutnými bakuľami kam sa len dalo. Trish vytiahla svoju dýku a snažila sa blokovať útoky zozadu. Svojho malého bračeka chcela ochrániť za každú cenu, a Bern... keby stratí jeho, tak sú obaja stratení.
Bitka vyzerala na remízu. Bernovi sa veru vyplatili jeho staré skúsenosti z bitiek, ktorých už zrejme bolo neúrekom. No začínal slabnúť. Predsa len toľkí na jedného – nič moc. Trish pozrela na svojho brata a hodila mu druhú dýku. „Poď, musíme mu pomôcť! – pozrela na neho veľavýznamným pohľadom a ukázala na rozhnevaného barbara rútiaceho sa z boku na práve zápasiaceho Berna s druhým útočníkom... „TERAZ!“ – zakričala Trish na brata a obaja skočili po zúrivcovi. Obaja naraz zapichli čepele svojich dýk do tela ozrutnej postavy – Trish spredu a Noel zozadu...
„Bravo!“ – obzrel sa Bern smerom k nim. „Nepoľavujte na pozornosti!“. Tak ako Noel, ani Trish ešte nikdy nikoho nezabili. Toto bolo prvý raz – preto ich ohromilo aký krehký môže byť život niekoho takého veľkého a silného ako je barbar. Usmiali sa na seba, a potom sa s iskrou v očiach pustili aj do ostatných. „DO BOJA“! – skríkol Noel, a Trish skočila za ním. „Dávaj pozor braček, za tebou!“ – Trish sa zvrtla na opätku a vrazila dýku tvorovi priamo do srdca. „Nebyť mňa, už by bolo po tebe...“. Noel sa pozrel na ňu previnilo, a už-už sa chcel ospravedlniť, keď sa teraz práve na Trish, ktorá bola mierne nazlostená, zvrchu spúšťal jeden dosť objemný barbar. Noel zbledol a Trish letela preč.. v Bernovej náruči... On letel. Barbari boli celí bez seba. Ostalo ich tam ale zo desať. Noel a tí barbari, čo prežili zízali na letiaceho Berna s otvorenými ústami.... Ten sa len zasmial, s presnosťou a rýchlosťou dravého vtáka sa zniesol nad bledého Noela a schňapol ho za pás...
Všetci traja leteli nad týmto lesom a prerývane dýchali.“Ččossa to práve sstalo? – zakoktal Noel zachrípnuto Bernovi do ucha. „No asi vám to už teraz budem musieť povedať...“ – usmial sa na svojich dvoch priateľov a vzápätí pristál na peknom konári obrastenom listami zo všetkých strán....
„Sadnite si, ja za chvíľku prídem“ – povedal im, a ukázal na konár. Bern odletel niekam do neznáma a oni ostali sedieť na tom obrovskom konári sami. Obaja sa obzerali po okolí – videli oblohu sfarbenú do červena, zrejme už čoskoro malo svitať. Pod nimi sa rozprestierala nejaká lúka a zdalo sa, že sa tam potulujú nejaké malé živočíchy. Obaja unavení a bez slova sedeli až kým neprišiel Bern s nejakou malou truhličkou. Usmieval sa od ucha k uchu.
Pomaly otvoril malú truhličku a podal ju zmäteným súrodencom, ktorí si vymenili začudované pohľady. Boli príliš unavení, ale to, čo uvideli vo vnútri ich prekvapilo. „Prečítali ste si čo tam je napísané?“ Obaja prikývli.
„Ty si... ty si tiež aj čarodejník?“ – pozreli na neho nechápavo. „Áno. A dokonca mám podozrenie, že sme príbuzní. Ale to je možno len tým, ako sme si sadli.“ - pozrel znovu na tých dvoch. „Tak ma napadlo... Ja som s čarodejníckymi schopnosťami na tom asi tak, ako vy dvaja...“ – pokrčil ramená a pousmial sa. Trish na neho pobavene pozrela. „Kedy si na to prišiel? A prečo nám to vravíš až teraz?“ – spýtal sa Noel. Prišiel som na to len nedávno a nechcel som to hneď roztrubovať lebo som bol zmätený. Zažil som toho už mnoho, ale toto bolo aj na mňa príliš veľké prekvapenie. A vravím vám to teraz, pretože som videl ako sa u vás dnes prebudila odvaha. U vás oboch. Tým ste mi dokázali, že ste hodní stať sa čarodejníkmi a bojovníkmi a tak isto ste mi ukázali odhodlanie a to, že sa na vás môžem spoľahnúť. To je základ pre niekoho, kto sa chce stať pravým čarodejníkom. Lebo v tomto svete aj čarodejníci potrebujú mať odvahu, vedieť sa aspoň ako-tak ubrániť a prežiť. Preto som sa rozhodol povedať vám moje úmysly. Tam, kam mám namierené, žije môj priateľ, ktorý chce odo mňa malú službičku. Na oplátku by som ja od neho chcel zistiť, prečo sa mi až teraz prejavili moje magické schopnosti a vás dvoch by som chcel dať poriadne zaučiť. Ste ešte mladí a máte potenciál.
Takže teraz pozrite do truhličky, ktorú som priniesol. Tá kniha, ktorú nájdete vo vnútri“ – ukázal do truhličky – „by nás mala naučiť všetko potrebné“.
„Kedy začneme?“ – Prerušil ho nedočkavý Noel. „Keď prídeme k učiteľovi. K tomu, ktorý žije v meste Werdes.“
„Mám ešte jednu otázku“ – ozvala sa Trish. „Prečo si nevzlietol a nás nevzal od tých barbarov hneď?“
„Môžete to brať ako skúšku vašej odvahy...“ – žmurkol na nich, a oni sa zatvárili pohoršene. „A okrem toho, zatiaľ to neviem ovládať.“ – dodal ospravedlňujúco. Už oddýchnutí sa rozhodli pokračovať v ceste, aby do Werdesu dorazili čo najskôr. Ešte ich mala čakať dlhá, náročná púť. Ak pôjde všetko podľa plánu, k Frederikovi by prišli tak dnes alebo zajtra večer.
Po niekoľkých hodinách chôdze im začala dochádzať energia. V priebehu dňa sa im znova nepodarilo nič uloviť, preto potom, ako založili táborák, sa znova pohostili iba chlebom.
"Takto to ďalej nejde, dnes ešte máme akú-takú stravu, ale chlieb človeku nedodá toľko energie, čo mäso. Všetci sa potrebujeme poriadne najesť, ak chceme pokračovať ďalej. Navrhujem, aby sme si rozdelili úlohy. Ja pôjdem niečo uloviť, Noel založí oheň a Trish pre nás pripraví lôžka na spanie, aby sme tu mohli prečkať noc," chopil sa organizácie Bern.
Všetci sa bez reptania pustili do svojich úloh. Keď boli všetci hotoví a zišli sa okolo ohniska, už sa stmievalo. Opekali si akúsi divinu od Berna a mlčky pozorovali jeden druhého. Každý z nich myslel na to isté - Čo v noci? Čo ak sa tu znova objavia barbari?
Nakoniec ticho prerušil Noel. "Mali by sme ostať v strehu aj v noci. Nemôžeme si dovoliť takéto plytvanie silami a časom znova. Myslím, že najlepším riešením by bolo striedanie sa na stráži, a ak by niečo spozoroval, včas zobudí ostatných a schováme sa do bezpečia."
Trish sa na neho uznanlivo usmiala, prekvapila ju toľká iniciatíva od jej mladšieho brata. "Súhlasím s Noelom,"prehovorila aj ona, "musíme byť opatrní a pripravení na možné nebezpečenstvo. Cez noc uhasíme oheň, aby sme nepútali pozornosť a ráno budeme pokračovať v ceste."
"Nie, oheň necháme horieť. Je november a noci sú chladné, udupať oheň by nemuselo byť najšťastnejšie riešenie. Naša stráž bude určite stačiť," prehovoril Bern a potvrdil tým svoju rolu nepísaného vodcu. "Prvý budem ja, keď na mňa doľahne únava prebudím Trish a nakoniec bude na rade Noel."
Nikto nemal žiadne námietky, preto tak aj konali. Trish a Noel si ľahli na pripravené, trávou vystlané lôžka a Bern, sediac pri táboráku, mal dostatok času na premýšľanie o ich ďalšej ceste, ale hlavne o jeho schopnostiach.
Bola neskorá noc a Berna jeho úvahy omrzeli, preto si začal bližšie všímať okolie. Príroda všade navôkol vyzerala nedotknuto, vzbudzovala v ňom rešpekt a pocit bezpečia. Ešte si všimol, že mesiac je v splne, keď sa rozhodol zobudiť Trish a ísť spať.
V sne sa mu vybavila udalosť spred dvoch mesiacov, keď sa mu prejavili jeho schopnosti prvýkrát. Vtedy išiel sám do lesa a zrazu sa pred ním objavila svorka vlkov. Cerili naňho zuby a asi by ho aj roztrhali, keby zrazu, inštinktívne, nevzlietol. V nasledujúcu noc po tej udalosti celý les a okolie presvetlil neobvykle žiariaci mesiac. Bol v splne.
Noc ubehla bez žiadnych komplikácií a ráno uhasili oheň, porozhadzovali uhlíky navôkol a miesto vrátili do pôvodného stavu, takže by si náhodný okoloidúci ani len nevšimol, že tam niekto táboril.
Ráno však prebehlo úplne inak a všetci boli pomerne vydesení, keď uvideli pred sebou tvár mladého muža so striebornými vlasmi.
"Preboha, kto si?!" skríkla Trish a zdesene sa začala obliekať po nie zrovna najcudnejšie prežitej noci.
"Ja? Volám sa Pišta. Pišta Šuter," nadhodil mladík. "Prechádzam okolím a zbieram vzácne kamene. Pritom študujem miestnu rasu zvláštnych kovových tvorov."
Tým si získal Bernovu pozornosť. "Dajú sa jesť? Dlho sme nejedli."
Pišta sa zdesene strhol. "Ešte som to veru neskúšal, ale ak ich dostanete z toho kovového brnenia, predpokladám, že budú mať pomerne chutné mäso, áno."
Noel vyskočil a zahodil fľašku lacnej pálenky ktorú ukradol na trhu. "Načo ešte čakáme? Poďme loviť!" Všetci boli za.
A tak sa plížili horou a brodili sa zablatenými chodníkmi, aby napokon prišli k vysoko postavenému vstupu do jaskyne, kde Pišta rázne zavelil, aby boli ticho.
"Počujete? Je ich tam viac!" zašepkal.
Zrazu z jaskyne vyšiel malinký tvorček. Vyzeral ako mini dinosaurík vyrobený z kovu a vydával podivné škreky. Volal sa Aron.
Vtedy Bern vytiahol kyjak, ovalil Arona po hlave a ani nie za pol minúty z neho už tlupa lúpala pancier a zakladala oheň. Dnes budú mať hody!
Lenže nič nie je také ľahké ako sa zdá a tak tomu nebolo ani v tomto prípade. Nielenže na nich striehla v kríkoch slečna Klárka, s ktorou mal Pišta nevybavené účty. Ono dokonca vo vstupe do jaskyne zrazu stála aj pani Aggronová, Aronova nahnevaná matka, lenže naša skupina si, samozrejme, nič nevšimla, keďže ešte stále bola zaujatá jedením malého Arona.
Aronova matka, ktorá bola zároveň matkou i Barbory, Cedrika a Dalajlámu, nebola ich matkou v skutočnom zmysle slova. Bola to mocná čarodejnica používajúca mágiu menom veda. Pani Aggronová totiž pracovala na výskume biologicko-robotických hybridov a títo štyria boli jej prvé prototypy. Boli. Pišta totiž stihol zožrať zvyšných troch ešte predtým, ako natrafil na našu skupinku.
Nečudo teda, že bola rozzúrená. Ovládla však svoj hnev a spýtala sa, či sa nemôže ponúknuť. Uvedomovala si totiž, že pri masovej produkcii týchto hybridov by bolo možné optimalizovať ich veľkosť a v prípade, že by ich mäso bolo naozaj chutné a požívateľné, mohla by chovom obrovských jedincov zabrániť hladomoru, čo sa začínal šíriť v krajine za Neskrotnou riekou.
Bern so svojou družinou prikývli, poznali totiž veľmi dobre pálčivé muky hladu. Ich spoločník však váhal. Jeho odev prezrádzal, že nikdy netrpel núdzou a veci ako súcit mu boli cudzie. Nemal však na výber, bol prehlasovaný.
Mladá Amazonka menom Klárka sa preplazila z borievčia k mladému a urastenému platanu. Číhala na vhodnú príležitosť, kedy bude môcť zaútočiť na svojho úhlavného nepriateľa, Pištu. Ich spor sa ťahal už dlhé roky, od čas, keď sa v ich krajine konali rytierske súboje a on tam nešťastnou náhodou smrteľne zranil jej pokrvného brata. Teraz, keď spokojne hodoval s malou skupinkou zrejme čarodejníkov a pani Aggronovou, bol vhodný čas zaútočiť. Vyskočila spoza stromu a s dýkou vyrobenou z dračieho pazúra zaútočila na Pištu.
Bern bol však rýchlejší a šikovným reflexom zachytil Klárino zápästie zvierajúce vražednú zbraň. Útočníčka strnula v šoku, dýka sa jej vyšmykla z ruky a mimovoľne pozrela do očí tomu, kto zmaril jej podlý plán. Jeho oči blčali plameňom, ktorý zasiahol jej srdce. Podvedome siahla rukou do jeho dlhých kaderí, zlepených potom a prachom, čo sa na ne nalepili počas dlhého putovania. „Ulov mi draka,“ šepla mu hlasom sladším ako med, „a budem len tvoja.“
„Toto je šialené,“ jednohlasne namietali Trish s Noelom, keď ich Pišta s pani Aggronovou opustili, aby spolu pracovali na novej generácii hybridov. „Necháš sa zabiť len kvôli akejsi ženskej?“ „Okrem toho ani nie je pekná, rozhodne nie môj typ,“ prikyvovala Trish, úkosom sledujúc Klárku, ako si odbehla do kríčia nazbierať trocha borievok. Jediný dôvod, prečo by s ňou chcela zotrvávať v kontakte je fakt, že v dohľadnej dobe bude mať slušné zásoby pálenky.
„Vy to nechápete,“ uprel Bern na nich hnedé psie oči, kútiky úst spustené. „Nevolám sa Bern Ardin len tak pre nič za nič! Počas môjho života som čelil toľkým nebezpečenstvám, že skoliť jedného draka nebude až taký problém, s vašou pomocou istotne nie. A ak mi má byť za to odmenou náruč krásnej devy, nemám prečo váhať.“
„A to ti vari nestačí moja sestra?“ rozčúlil sa Noel. „Vyhlasuješ o sebe, aké máš nesmierne vznešenú myseľ túlavého rytiera, a pri tom poškvrňuješ mladé panny, kade sa len pohneme.“
„Upokoj sa, chlapče,“ usmial sa naňho Bern. „Tvoja sestra predsa už dávno pannou nebola.“
V tom okamihu sa Trish rozplakala a rozbehla sa za Klárkou.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu