Najprv sa zapálila, horela dlho a zničila všetko čoho sa dotkla. Nebol to plameň horúci. Nesiahal vysoko ku hviezdam a nežiadal tak veľa. Žiadal len horieť intenzívne a stále. Jedného dňa však zafúkal vietor. Oheň sa len otriasol, no keď vietor priniesol ničivé cunami, nebojoval rýchlo a podľahol jeho ničivej sile.
Bola to len chvíľa. Len malá chvíľa stačila, aby sa ruža topila. A len malá chvíľa stačila, a ruža by sa utopila. No uchopila som ju pevne do ľavej ruky. Tŕňom ma poranila, kvapka krvi stiekla po krásnej ruži a spolu so všetkým ostatným sa rozplynula v oceáne. Ruža v mojej ruke stratila stopu. No žije - dávno po tom, čo moja láska zomrela a preto nesie inú - novú stopu.
Spomienku. Vždy, keď spomienku uchopím ma pichne. No neľutujem to. Nenaučilo ma to nechytať ružu - naučilo ma to neprivolávať cunami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár