„Nič sa nestalo, len nemám náladu na..“
„Nehovorím o dneskajšku.“ Odstúpil o krok ďalej, čím mi dal o krok viac pochybností a o dva viac strachu. Keď bol bližšie, zatemňoval moju myseľ len on a nemohla som rozmýšľať nad ničím iným, než nad ním. Vyvolával vo mne rôzne pocity a predsa som nezniesla jeho dotyky. Už mesiace sa ma pokúša viesť za ruku, ale len pri nepatrnom nečakanom pohybe sa strhnem. Rozmýšľam, či je vhodné povedať mu pravdu, alebo si zase niečo len vymyslieť, no pri pohľade do tých veľkých hnedých oči, ktoré mi akoby hovorili, že mu môžem vždy veriť sa moja ľadová bariéra, ktorá zamrzla už pred stovkami rokov roztopila a vyplavila tajomstvá, ktoré som pred sebou skryla.
„Bol tu niekto.“ Povedala som chrapľavým hlasom príliš ticho, aby to mohol počuť. „Bol tu niekto. Pred tým ako som ťa stretla, pred tým ako sme sa sem prisťahovali.“ Povedala som a tentokrát som sa mu pozrela do oči. V očiach som mu uvidela zmes pocitov, z ktorých dominovala žiarlivosť.
Ach, nechcela som, aby to takto pochopil.
„Takže ste sa odsťahovali, a ty na neho nemôžeš zabudnúť?“ opýtal sa so smútkom v očiach. Tento krásny chlapec s neuveriteľne dobrým hudobným štýlom a neuveriteľne krásnymi očami si spomenul na svoju lásku k dievčaťu, s ktorým sa rozišiel ešte predtým, ako som sem prišla. Viem, že k nej už nič necíti, ale pomocou nej hádam vie zistiť, čo by som cítila ja, kebyže to je naozaj takto. Lenže takto to nie je.
„Počkaj. Je to pre mňa ťažké vysvetliť ti to. Ešte nikdy som to nikomu nehovorila.“
On len chápavo prikývol a nespúšťal zo mňa zrak. Pokračovala som.
„Pred dvoma rokmi mu diagnostikovali rakovinu. Spočiatku to nebolo také strašné. Liečil sa a už to aj vyzeralo, že tú mrchu porazí, ale zrazu sa to začalo zhoršovať. Pred rokom to bolo také zlé, že som sa k nemu musela nasťahovať. Nemal rodičov už od pätnástich rokov. Mama mu zomrela a otec bol alkoholik, ktorý zmizol. Starala som sa o neho, prestala som na rok chodiť do školy.“
Na chvíľu som sa odmlčala. Prvá časť príbehu ma hreje pri srdci, druhá ma zabíja. Nie som si istá, či je vhodné hovoriť niekomu, kto v mojom živote zastáva významnú pozíciu o niekom, kto ju kedysi zastával tiež.
„Prosím, pokračuj. Potrebujem vedieť, prečo neznesieš ani jeden môj dotyk.“
Prehltla som sliny a pokračovala som.
„Mal rakovinu mozgu, nedalo sa to liečiť. Nebol to on. Najprv sme sa začali hádať a neskôr ma nechcel nikde púšťať. Potom ma začal biť.“ Dala som si tú snahu, aby sa mi hlas nezlomil a podarilo sa mi to, no jediný pohľad na hnedé rozprávkové oči mi prezradili, že neuveril tomu, že ma to nevzalo. Na tvári mal ľútostivý pohľad a videla som, že ma chce objať. Potreboval to. Potrebovala som to.. Navzájom sa utešiť a veriť v to, že bude všetko ako má byť.
„Nikto to nevedel. Nikto nevedel, čo sa u nás deje. Každý ma pokladal za hrdinku a popri tom.. Som si niekedy..“ Priala aby sa to už skončilo. To som ale nahlas nepovedala. Akoby som mohla? On to ale vycítil. Musel. Sálalo to všade naokolo ako krik mladého dievčaťa ukrývajúceho sa pred zabijakom-rakovinou.
Ani zďaleka som mu nepovedala žiadne detaily, pretože som nechcela a pretože som ani nevedela. Chcela som sa mu hodiť do náručia ako to robia v knihách ale neviditeľná bariéra ma zastavila. Rodila sa v mojom mozgu ako nádor, ktorý mi úplne zmení myslenie.
Pán orieškové oči vedel, aké mám hranice a že ani srdcervúci výlev by ma nedonútil zmeniť moje zábrany a nedokázal by ma objať, napriek tomu načiahol ruku a ja som stuhla. Priblížil sa k mojej tvári a z úst sa mi vydal ston, ktorý nebol príjemný. No namiesto toho, aby ma pohladil po líci, čo som čakala, si za mňa zastal a vzal môj havraní cop do ruky. Zovrel ho, dobre si uvedomujúc, že to je jediná časť môjho tela, ktorej sa môže dotknúť.
Usmiala som sa na neho, môjho psychológa. Vždy vedel nájsť kompromis.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnysheek
5. 6.júna 2014 23:27
Napíš svoj komentár