Odchod z posedenia u kamaráta. Lúčim sa so všetkými kamošmi a mávam im, keďže už mi aj tak berie ústa do klasického úškrnu zívnutia. Posledné ahoj. Už ma vonku čaká jeden z tých, ktorým sa tiež chce spať. Odokrývam záves na ,,zašivárni" a čaká ma len schod a dvere. Samozrejme pravá noha si to rozmyslela a skočila úplne mimo.

Stiahla aj ľavú.

Padám. Trapas. No tí si budú myslieť. (Nie to sa stáva.Upokojovala som sama seba.) Poskladaná sedím na kope tehál a bordelu. Čakám, čo kto spraví. Vystrašené tváre sa pozerajú spoza dverí, asi zisťujú či žijem... Jediné čo ma napadlo bolo smiať sa.

Nezranená... Fuu... vydýchla som si ale preventívne som si skontrovala nohy, ruky, kĺby a hľuzy na tele...Znova rehot...

SMIECH je liek s okamžitým účinkom, ale pohľad čo sa naskytol mojim kamošom bol isto nezabudnuteľný...

A smiali sme sa ešte desať minút.

Ako v spomalenom filme som si premietala môj fantastický elegantný odchod ešte aj po ceste domov. A smiala som nahlas na ulici. Sama, nikde nikoho, tmavá noc, na ulici svietila každá druhá lampa a ja som sa usmievala...

A hneď bol svet krajší

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
soolvieza  13. 2. 2011 08:14
no,smiech zakryje vela...



ale ja neznasam,ked spadnem alebo sa mi stane nejaky trapas!vtedy sa smejem nasilu,aby to nebolo take tragicke
2 
fotka
eka88  13. 2. 2011 09:25
Len, že sa Ti nič nestalo.. to je určite dôvod na úsmev
Napíš svoj komentár