Díval sa do neznáma. Hľadal za obzorom stratený čas, či sám seba. Díval sa na východ slnka. Ešte nevyšlo spoza hôr a na jeho koži sa odrazilo chladné ráno. Chcel už už cítiť teplé lúče slnka na tele, ale nevydržal. Šiel sa skryť dnu, do tepla. Cez okno ďalej pozoroval krásu svitu a potom ľutoval, že si ju nevychutnal na čerstvom, možno až príliš čerstvom vzduchu.

Neznášal noci, keď nemohol spať, ale stali sa jeho súčasťou. Nebol unavený, ale cítil, že mu spánok chýba. Telo si už zvyklo, ale stereotyp ho nepustil mimo vychodených koľají. Ľahol si teda nad ránom do postele. Zo zvyku. Aby mohol odokryť zo seba perinu a privítať tak nový deň.

Myšlienky, čo mu nedali spať cez noc konečne zmizli. Vlastne sa len schovali. Skúšal si uvedomiť, nad čím v noci tak premýšľal že sa mu nepodarilo zaspať. Nemohol si spomenúť čo ho trápilo, nespomenul si ani len na jedinú, ani na tú poslednú myšlienku čo ho nútila behať po prázdnom, tmavom byte a nakoniec vybehnúť von. Nespoznával sa.

Našiel na stole pero a papier. Rozpamätal sa. Niečo písal. Alebo nie? Sám nevedel či písmo na papieri je jeho. Hľadal logické riešenia. Bola tma, určite nevidel na papier a preto je písmo kostrbatejšie ako obvykle. Začal teda pomaly lúštiť písmená

A bolo tam napísane to, na čo sa bál myslieť cez deň. Triasli sa mu ruky. Asi sa bál návratu noci.

Ale už vyšlo slnko....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
norry  3. 11. 2010 00:36
so svitaním odchádza väčšina hrôz
Napíš svoj komentár