Sedela som sama. Cez okenné žalúzie som pozorovala hviezdy. Začalo to nevinne. Jedna slza. Stekala mi po líci a ja som sa pomaly začala strácať vo víre myšlienok. Bolo ich naraz toľko, že som zrazu nevnímala nič. Ani či som to ozaj ja. Stratila som sa úplne. V bludisku dávnych spomienok odhalila som aj to čo malo ostať skryté. Bolo to intenzívnejšie ako len smútok.

Jediným prejavom životných funkcií bol zrazu plač. Nevnímala som či žijem, či dýcham, či vôbec to čo vidím je pravda. Rozmazaný obraz zaslzených očí. Schúlená na zemi v klbku prepadla som neprestajnému plaču. Čakala som uvoľnenie pľúc, ale namiesto toho vychádzali zo mňa len sekané nádychy a výdychy. Vzlyky.

Inokedy mi plač pomáha, tentokrát však úľava neprichádzala so slzami. Nekonečné minúty.

Prišiel on. Ohľaduplne za sebou zavrel dvere. Zdvihol ma zo zeme. A plakal so mnou. V objatí sa stratila bolesť. Vynorila som sa z prázdnoty. On ma odtiaľ vyviedol. Bolo po všetkom. Donútil ma usmiať sa. Pochopil prečo a neodsúdil ma.

Preto ho ľúbim...

Nie je po všetkom, ale je tu on...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
hetfield  5. 10. 2010 15:03
na uzkost je dobry Spitiomin
2 
fotka
jankasimka  8. 10. 2010 16:23
dám si predpísať
Napíš svoj komentár