Pri nohách mu ležal klobúk a v ňom pár drobných. Pozoroval a dúfal, že si ho niekto všimne. V duchu hromžil na dav, ktorý prechádzal okolo. Nevedel, koho nenávidí viac. Tých, čo ho úplne ignorujú, alebo tých, ktorí mu prispejú toľko, ako by mal žiť iba zo vzduchu. Ale všetkým ďakoval. Hádzal na nich úsmevy cez popraskané pery a bradu plnú omrviniek.
,,Nenávidím vás, keď sa snažíte skriviť tváre do chápavého úsmevu. Všetci ste plní predstieranej empatie. Aj ja som bol takí ako vy. Hrdý, nevšímavý. Dnes som zastal tu. A vy ste ma vylúčili z vášho ignorujúceho davu. Nenávidím vás, ale som na vás závislý. Necem vaše peniaze, ale musím prežiť. Aj ja som bol hrdý ako vy. Aj ja som chodil v obleku a ignoroval. Zmenilo sa veľa... To že tu kľačím a potrebujem pomoc neznamená, že nie som ako vy....'
A usmial sa na človeka, čo mu hodil do klobúka dve mince.
,,Ďakujem.'
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár