Len sa prechádzam po meste a myslím na vzduch, ktorý vydychujem. Rozmýšlam, či ho bude ešte niekto dýchať. Pozastavujem sa nad krásou púpavy rastúcej spod obrubníka pri ceste. Teším sa každému objatiu, bozku, dotyku človeka či dotyku srsti zvieraťa. Obdivujem prírodu. Chodím s otvorenými ústami a čakám, že mi do nich vletí nejaký tvor. Kochám sa výhľadmi, oblakmi i slnkom.
A predsa to zlé ide ľahšie von.
Väčšinou niečo napíšem a druhý krát to po sebe nečítam. Neviem prečo ale na druhé prečítanie sa mi zdá vždy všetko horšie. A tak čítam len raz.
Preto si teraz pripadám ako iekto iný. Čítala som si svoje ,,výtvory" a som na pochybách, či som ich písala ja... Sú úplne iné, ako moje vystupovanie, či správanie alebo pocity. Asi sa viem prevteľovať
Myslím si že som empatická, viem sa vcítiť do druhých, prežívať s nimi životy (dokonca aj virtuálne Ale neviem kedy sa moja empatia zvhla na depresívnu schyzofréniu
Mám všetko, čo si len môže človek priať. A neviem, či je to v mojej náture, ale stále hľadám zlé a ventilujem ho. (Ale asi iba tu) Plačem vždy iba sama. O vyššom zmysle vecí rozmýšlam tiež len sama. Radosť zdieľam s priateľmi a rodinou... a tu zdieľam blogy (respektíve pseudo blogy
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár