V ten deň, nech ju mal hocijako rád, si však na ňu ani nespomenul. Akoby aj , dnes ich vo fabrike takmer zodrali z kože . Ekonomická kontrola vyslaná z riaditeľstva závodu nedopadla najlepšie ,peňazí nie to, bude sa prepúšťať, šepkali si chlapi a v duchu sa modlili , aby medzi tými, ktorí sa od začiatku nasledujúceho mesiaca už nebudú ráno o šiestej hlásiť u vedúceho ale ani dostávať výplatu, neboli aj oni. Vedúcim táto atmosféra neistoty vyhovovala, lebo vedeli, že všetci chlapi budú pracovať ešte viac ako predtým, v naivnej viere že si svojou usilovnosťou získajú dobré meno a prepúšťanie ich minie. Že ich neminie, aj keby sa pretrhli, to ešte na rozdiel od vedúcich nevedeli. Dreli teda ako fretky a akoby nestačilo, slnko nemilosrdne pieklo. Bol koniec júna a jeden z prvých horúcich dní, a žeravá guľa akoby chcela dohnať zameškané. Predpoveď na ten znela – jasno až polojasno, extrémne teplo , teplota sa môže vyšplhať až na 42 stupňov, poobede však treba rátať s prípadnými búrkami z tepla.
Pol tretej, konečne padla. Dušan všetok vercajk zbalil už okolo 14:20, na dnes už mal aj tak nadrobené a preto sa posledných pár minút len tak poflakoval po hale. Akonáhle zistil že už je pol, vyšprintoval do špinavej šatne a odomkol svoju skrinku. Špinavé montérky si s úľavou vyzliekol a zavesil na obstarožný vešiak, spolu s pár prázdnymi plechovkami od piva a ruksakom s vyšúchaným nápisom Adidas tvoriaci jediný inventár obúchanej skrinky. S rovnakou pasiou si vyzul vibramy a z nôh stiahol prepotené, deravé ponožky. Z ruksaku vytiahol náhradné ponožky, podpazušák a solvínu. Presunul sa k prastarému umývadlu v rohu miestnosti a trochou čudne zažltnutej vody vytečenej z pokriveného kohútiku si umyl tvár a hruď. Zrazu pocítil úder do ramena. ‘‘Dušky nazdar, ako‘‘ , zaznel mu do uší prefajčený hlas Karola, jeho dobrého kamaráta ,‘‘hádam nezačne liať , boha jeho . Normálne sa valia mraky jak keby šiel koniec sveta, alebo čo.‘‘ . Dušan skončil základnú hygienu, navliekol si trochu vyšúchané čierne tričko a rifle , a odpovedal kolegovi jednou vetou : ‚‘‘Dúfaj že nie, Čárli. Vieš ako sa spieva v tej ľudovke..keby nebolo pršáááálo, bolo by ti dievča dááálo...‘‘ Karol sa rozosmial a pár ostatných kolegov sa pridalo: ‘‘ Aký spevák z teba, ty pes jeden. No maj sa, zajtra sa vidíme ty zlatý slávik .‘‘
Dušan odzdravil, nahlásil sa vedúcemu , nadvihnutím obočia sa rozlúčil aj s vrátnikom a náhlivým krokom sa valil k autobusovej zastávke . Musel uznať, že Karol s počasím nepreháňal. Takmer celá obloha už bola pokrytá ťažkými, fialovými mračnami, bolo dusno a do toho aj začal pofukovať jemný, akoby zákerný vietor. Dušan pridal do kroku, nech mu autobus neujde. To by bol fakt prúser, napadlo mu. Našťastie autobus išiel presne podľa poriadku, čiže nemusel ani veľmi čakať a už sedel vpredu, takmer vedľa šoféra. Ako ľudia, ktorí sa pravidelne vídajú a tým pádom vlastne poznajú ,prehodili pár slov, hovadá, zase neplatia načas, mi hovor, jazdím už druhý mesiac zadarmo, môžem sa im nato vysrať , pivo zdraželo, takto cez leto, svine obchodnícke , Bayern nič nehrá, načo kúpili toho Afričana keď je jak žena,nedá a nedá...až kým autobus nezastal na stanici okresného mesta. Počas cesty iba popŕchalo, ale tu už skutočne lialo a Dušan by už bol najradšej doma v teple. Veď iba prebehol z jedného nástupišťa na druhé, slabých päť -šesť metrov a už bol ako zmoknutá myš. Autobus mu išiel o päť minút, reku, niečo vydržím, povedal si, keď si zrazu uvedomil, že dnes predsa ešte niečo musí vybaviť. ‘‘Duško, Dušanko, skočíš mi pre lieky do lekárne ?‘‘ mamin hlas mu rezonoval v ušiach akoby doliehal z veľkej diaľky, to však na obsahu jej výpovede nič nemenilo. Kurňa, a fakt, spomenul si. Mama predsa tie lieky potrebuje. Ona do mesta nepôjde, má doma robotu, to chápal. Mohol by jej pre ne ísť aj zajtra keď už hádam tak liať nebude , avšak to by nešlo. Zajtra ide až na nočnú, a to už budú lekárne zatvorené. No nič to, nič sa nedá robiť, povedal si pre seba. Som predsa chlap! ,povzbudil sa a vykročil do lejaku.
Lieky mali, ale dážď nijako neustával- práve naopak . Dušan stepoval v priestoroch lekárne a študoval z peňaženky vytiahnutý papierik, na ktorom mal zapísané odchody autobusov. Najbližší mi ide 16:30, dočítal sa a vzápätí pohľad presunul na hodinky: 15:43 , no kur...nič, kdesi sa musím zašiť, povedal si a vyšiel do už búrky, pretože dážď nabral na intenzite a pridalo sa k nemu aj bubnovanie hromov .Kráčal smerom na stanicu, no bolo mu jasné, že ďaleko nedôjde. Bola mu aj zima a išiel by sa niekde zohriať . Ale kam ? Nablízku ako naschvál žiadna poriadna krčma, iba nejaká kaviarnička , kde sa zvykli schádzať mladí a nad caffé latté si sľubovali večnú lásku. Dušan nebol romantik a aj keby sa prekonal , piva s vodkou by sa tam asi nedočkal . Chvíľu prešľapoval na mieste, no napokon prešiel ďalších pár metrov a zrak mu padol na...kostol. Malý, zastrčený kostolík , o ktorého existencii asi ani netušil. Na chvíľu sa zamyslel, no potom vykročil, zaprel sa do starých , ťažkých dverí voňajúcich akýmsi olejom na pánty .Vnútri bola tma porovnateľná s tou vonku, no cítil, že je tam o dosť teplejšie. Inštinktívne napravo od neho nahmatal mištičku so svätenou vodou a ako slušný mladý muž si pokľakol a prežehnal sa. Chrám nebol veľký ani nejako zvláštne zdobený, boli tam dva rady tvrdých lavíc , po dva zdobené stĺpy na každej strane a vpredu skromný oltár s veľkým krížom s ukrižovanou, krvavou postavou na ňom. Sadol si do poslednej lavice a šúchal si o seba skrehnuté ruky. Trochu sa porozhliadol. Dva rady pred ním sedela zhrbená stará pani, zvráskavenými prstami pomaly prechádzala po ruženci a pery sa jej chveli v nepočuteľnej modlitbe. Naľavo od neho sedel dôstojný starší pán, pohrúžený do modlitebnej knižky v sivom obale. Vpredu pred oltárom sedelo pár zrejme mladších ľudí, hľadiacich na muža , ktorý sa nad akoby rečníckym pultom práve nadychoval k prehovoru. ‘‘Bratia a sestry , život je ťažký...‘‘ začal kňaz, tiež už starší človek so šedivými vlasmi, značne preriedenými po oboch stranách guľatej hlavy.
V tom momente Dušan prestal vnímať realitu a ponoril sa do sveta vlastných myšlienok. Tak ty, mudrlant v sutane , mi ideš hovoriť aký je život ťažký. Ty, čo ťa platia za to, že pár hodín denne robíš čosi, čo robíš už celý život . No, robíš...vlastne iba vykladáš to, čo by každý mal chápať sám , podľa seba , občas nás povzbudíš, občas nám dokonca udelíš požehnanie , ale viac-menej nám iba vravíš akí sme biedni a musíme sa permanentne zlepšovať . Ha...čo ty vieš o ťažkom živote, pokračoval v mysli Dušan a vrátil sa do detstva, na ktoré nespomínal práve s láskou a odrazom nostalgie v oku. Aj tvoj otec pil ako dúha ? Aj tvoj otec mal jednu ohromnú zábavku, a síce, prísť domov každý deň o štvrť na jedenásť , pretože krčmu zavierali o desiatej ? A nielen prísť, ale aj kričať, nadávať , biť , udierať. Kričať na celý panelák, že čo vraj debili nespia. Nadávať, že ten skurvený výťah akosi nechodí a tie vyjebané schody akosi plávajú, nenechajú jeho chudáka sa na ne postaviť. Biť...biť...čo prišlo pod ruku , najčastejšie ju, mamu. Ženu, ktorú kedysi miloval, kvôli ktorej sa možno aj snažil, úprimne skúšal nebyť taký , aký bol vždycky. A predsa keď prišiel s litrom rumu v sebe, nerobilo mu problém siahnuť na ňu rukou. Nie s úmyslom pohladiť, nie s úmyslom vyvolať rozkoš, s hnusným, opileckým úmyslom udrieť, ublížiť, zraniť. Sviňa. Koľkokrát nabehol takto do mojej izby a reval po mne, či mám úlohy. Koľkokrát sa na mňa aj vrhol, a mama mu v tom musela zabrániť jediným spôsobom aký poznala. Nechať sa zbiť namiesto mňa. Bol takýto aj tvoj otec, farárko ? Nikdy som nemal hračky ako ostatní, na oblečenie som nosil všetky hnusné svetre a tepláky po bratrancoch, sesterniciach, strýkoch, tetách. O čom mi tu ty vyprávaš ? Detstvo som nemal, domov mi tiež nič nehovoril. Zažil si to, že si nemal kamarátov, lebo si mysleli že si rovnaký ako tvoj tatko, krčmová legenda a notorický ožran ? Hm ? Klesol si až tak hlboko, že keď si mal trinásť a zistil si že tvoj akože otec sa v zime pred krčmou šmykol na ľade takým spôsobom, že bol namieste mŕtvy s rozbitou lebeňou ,si do seba od radosti hodil poldeci ? A hoci ti nechutilo a krútilo ksicht , bol si rád a cítil sa jak frajer ? Lebo ja áno, pánko, ja áno. A to len začíname. Puberta, bez peňazí. Kamaráti chodili každý deň do kina a na futbal, ja nikdy nikde, furt doma ,pomáhal mamke. Za nič. Za strechu nad hlavou, každý rok na Vianoce odmenený svetrom, nie od bratranca, ale pre zmenu zo sekáču . Neviem ako si bol na tom so ženami ty, možno si bol asexuál a koniec koncov preto si teraz tu, a nie s nimi , preto ťa možno nepriťahujú. Čo ja viem ? Ale ja som ich chcel. Chcel, a mal ich niektoré úprimne rád, stále pred očami so vzorom v mojom tatkovi. Samozrejme, bol mi vzorom, ale iba vzorom špiny, vzorom toho, ako sa ja nikdy správať nebudem. Ale ony ma nechceli, koniec koncov, prečo aj ? Fešák som nebol ,peniaze žiadne, povesť syna starého ožrana. Nič viac. Stredná škola ? Haha. Všetci spolužiaci išli na prestížne školy, budúca elita národa. Mne mamka vybavila robotu vo fabrike, hoci som mal ledva 15. To je čo ? To je život. Pomaly sa z toho dostávam, začínam žiť, ale problémy sú stále tu. Mamke zdravie slúži stále menej a menej, nemám z toho dobrý pocit. V práci ťa majú za otroka a výplata každý mesiac menšia a menšia. Ale to je ešte fajn, aspoňže príde. Auto za babku, furt pokazené, som rád keď potiahne mesiac bez opravy. Ale o ťažkom živote mi aj tak povyprávaš , však ? Dušan sa zrazu vrátil do reality a po chvíli k nemu doľahol kňazov hlas ‚‘‘... a preto, drahí veriaci, žime život, lebo nie je len ťažký, ale aj krásny. Skúsme sa chvíľu neponáhľať ,spomaliť, otvoriť oči a tú krásu uvidíme aj my. Život je krásny. Amen.‘‘ Zborové pánboh zaplať Dušana vyprevadilo z Božieho chrámu.
Vonku už nepršalo. Ťažké mračná ustupovali , slnko sa opäť dralo na svoj trón hore na nebi. Do ulíc sa vracali ľudia a dážď už prezrádzali iba mokré chodníky a všadeprítomné kvapky, ktoré sa leskli v dotyku slnečných lúčov. Dušan však stál ako prikovaný a hoci si to nevedel vysvetliť, hlavou sa mu stále preháňali posledné slová kňazovej kázne ‚‘‘... skúsme sa chvíľu neponáhľať ,spomaliť, otvoriť oči a tú krásu uvidíme aj my. Život je krásny...‘‘ . Cítil, ako z neho pomaly vyprcháva hnev vyvolaný spomienkami , ktoré si v hlave premietal počas kázne. A hoci ak chcel stihnúť autobus , mal by sa poponáhľať, urobil opak, zvolil prechádzkové tempo a začal si pozorne všímať dianie okolo seba, hoci ani sám nevedel povedať, prečo.
Zamieril do neďalekej pivárne a sadol si na terasu, na ktorú práve vedúci dovykladal stoličky, dôkladne schované pred dažďom. Jednu si požičal a objednal si pivo. Veľké, výnimočne bez vodky. Vedúci mu ho doniesol a Dušan si orosený krígeľ vďačne priložil k ústam. Slnko svietilo a ľudia boli radi, že svieti. Ulica znova žila svojím bežným životom a dokonca sa mu zazdalo , že jedna žena s dlhými blond vlasmi v krásnych úzkych rifliach si so záujmom prezerá jeho svalstvo a usmieva sa na neho . Zlatý mok dopil na dva dúšky , pozrel sa na ňu a s pocitom, že život je naozaj krásny , jej úsmev opätoval.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
10. 1.januára 2015 17:56
nie je to zlé. mohlo byť trochu zaujímavejšie prepojenie stredovej časti a úvodu, ale niečo ma nútilo dočítať to do konca.
Napíš svoj komentár