Originál

...

Prebudila som sa. Všade bolo ticho a jediné svetlo, ktoré napĺňalo izbu bol mesiac, ktorý mi svietil rovno do okna. Chvíľu som si prezerala izbu a až neskôr som si uvedomila, že ležím na niečej posteli. Komu patrí tá posteľ, a ako som sa sem vôbec dostala? Myšlienky mi hmýrili v hlave rýchlosťou blesku až dokým som nezačula otáčajúci sa kľúčik v zámke. Zľakla som sa, a tak som rýchlo pribehla k jednej masívnej skrini pri dverách a schovala sa za ňu. Počula som kroky, ktoré stúpajú po schodoch a pomaly sa blížia k mojej izbe. Zadržala som dych, rýchlo som prebehovala očami z jednej strany izby na druhú a snažila sa nájsť niečo, čo by mi poslúžilo ako obranná pomôcka. Nič som nenašla, a tak som rýchlo začala rozmýšľať nad čo najľahšími spôsobmi ako sa obrániť. Nanešťastie mi nič nemohlo napadnúť, pretože som sa až až tak triasla od zimy, že som sa nemohla na to dobre sústrediť. Mala som na sebe iba krátke tmavomodré šaty, ešte že som mala pod nimi silonky, lebo v izbe teplota istotne nedosahovala viac než 20 stupňov. Prečo som radšej nezostala v tej posteli pod perinou?! Bolo tam tak príjemne teplo. Zrazu mi to trklo. Bol to trochu uletený nápad, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Rýchlo som si vyzliekla silonky a kraje som si omotala okolo každej ruky aby boli pevné a napnuté. O necelé tri sekundy neskôr zastali kroky pred mojou izbou a dvere do izby sa opatrne otvorili. Z dvier sa do izby rozlialo mäkké svetlo, ale našťastie sa nedostalo všade, a tak som mohla byť aj naďalej schovaná v mojej skrýši.
Do izby vkročila vysoká postava a skepticky podstúpila k posteli, v ktorej som ešte pred pár minútami ležala ja. Bola to postava muža, bol otočený chrbtom, no aj napriek tomu sa mi zdal trochu povedomý. Na jeho chrbát dopadalo svetlo, bol pevný a svalnatý, ale nie príliš. Tričko mal dotrhané a krvavé a podľa postoju vyzeral byť dosť unavený a v tejto chvíli aj prekvapený. Zrejme nečakal, že by mohol nájsť tú posteľ prázdnu. Ešte pre istotu strhol z postele paplón a následne ho hodil na zem smerom k oknu. Chcel sa otočiť, no ja som využila situáciu a skočila po ňom. Ani neviem prečo som to spravila, veď bolo by oveľa rozumnejšie ostať ako tak na bezpečnom mieste a nechať ho odísť, no zjavne moja zvedavosť to nedovolila. Silonky som mu ovinula okolo krku a pritiahla.
„De...Dearbhail“, povedal priškrteným hlasom. Len čo som ten hlas začula zmeravela som a povolila zovretie. Dokonale som ho spoznala, nemusel nič viac vravieť. Bol to on. Ace.
Otočil sa a z ruky mi zobral moje silonky.
„Čo to má dopekla znamenať?,“ povedal a pri tom sa mi zaryl pohľadom do očí.
Zatiaľ čo on čakal na odpoveď ja som sa ešte stále spamätávala z toho, že stojí predo mnou.
Nemo som naňho hľadela a pokúšala sa pochopiť, čo sa deje. Onedlho som sa však spamätala a obrátila kartu proti nemu.
„Čo to má znamenať? To isté by som sa mohla spýtať aj ja teba!“ osopila som sa naňho.
„Čože?,“ díval sa na mňa nechápavo.
„Dobre si počul! Čo to má znamenať? Prečo som tu? A prečo si tu ty?,“ popravde, aj by som na to časom možno prišla, ale ešte stále som bola naňho nahnevaná za to, že si len tak odišiel bez jediného slova, tak som mu to chcela dať pocítiť. Bolo mi úplne jedno, že som práve cítila radosť alebo skôr povedané úľavu, pretože som nemusela čeliť potenciálnemu únoscovi.
„Aha, jasné. Spomínam si, že som ti povedal, že sa už nikdy neuvidíme. Prepáč, to mi akosi nevyšlo, lebo som považoval za dôležitejšie udržať ťa pri živote,“ znel trochu podráždene, ale nie príliš ostro.
„Pri živote?“
„No áno, pri živote. Bolo od teba riadne hlúpe ísť na ten snobský večierok plný idiotov!,“ povedal vyčítavo.
Chvíľu so neveriacky krútila hlavou,“ takže to mi chceš povedať, že sa nemôžem zabávať a žiť normálny život, pretože to je nebezpečné? Nie, Ace, ja si budem robiť čo chcem a ako chcem a nikoho to nemusí trápiť, a už vôbec nie teba!,“ nachvíľu mi ho prišlo ľúto, asi som mala byť miernejšia. Vyzeral pokojne, ale aj napriek tomu som vedela, že to tak nie je. Nikdy to tak nebolo, to iba on vedel dokonale zakrývať a predstierať svoje emócie.
„Fajn, nabudúce ťa teda nechám pod vplyvom drog tým snobom nech si s tebou robia čo chcú. A teraz mi konečne povieš, čo to malo znamenať?,“ spýtal sa akoby len tak medzi rečou a veľavravne sa pozrel na silonky v jeho rukách.
Chcela som sa ho spýtať ako to myslel s tými drogami. Ale kvôli jeho otázke som zostala v rozpakoch a cítila som ako sa mi usadil rumenec na tvári.
„Nič,“ chcelo sa mi začať smiať ale snažila som sa udržať si vážnu tvár.
„Aha, takže to bežne škrtíš ľudí so svojimi silonkami. Dobré vedieť,“ povedal pobavene.
„Nie... Musela som sa predsa niečím ubrániť,“ povedala som zahanbene.
Videla som ako sa snaží aj on potlačiť smiech, ale nepodarilo sa mu to a tak som sa stala opäť svedkom tých chvíľ keď sa na jeho tvári objavil úsmev. Zrazu mi prišiel sexy.
„To by som možno aj pochopil, len problém je ten, že ty si sa nebránila. Ty si rovno na mňa zaútočila, princezná,“ ešte stále mal na tvári úsmev, ako keby práve vyhral v lotérii.
„No a čo, to je úplne jedno. A nevolaj ma princezná!,“ prišla som si tak sprosto, a o to viac, keď som si uvedomila, že má naozaj pravdu.
„Prečo nie?,“ pristúpil ku mne bližšie a ruku mi priložil k hlave tak, že mi palcom prechádzal po líci, „Veď máš šaty, účes, bola si tiež otrávená a zaspala si, len škoda, že tá časť s prebudením akosi nevyšla,“ jeho hlas bol tichší, zamatový, no stále so štipkou výsmechu. Stál blízko pri mne. Až tak blízko, že som cítila jeho vôňu aj napriek tomu že jeho oblečenie bolo špinavé a krvavé. Začala som sa z toho chvieť. Vycítil to, ale našťastie ho nenapadol skutočný dôvod mojej triašky.
„Je ti zima?“
„Uhm,“ iba som prikývla hlavou a sklopila oči, „Vrátil by si mi moje silonky?“
Potichu sa zasmial. „A mám na výber? Veľmi nerád by som mal zo Šípkovej Ruženky Ľadovú Princeznú.“
„Nerob si zo mňa srandu!“
„Ale ja si ju nerobím. Ja to myslím naozaj vážne,“ podal mi moje silonky otočil sa na odchod a prešiel až ku dverám, „idem si dať sprchu a potom sa môžeme ísť navečerať...spolu ak chceš.“
„Kam navečerať?“
„Tu,“ usmial sa, „kúpil som pizzu. Ak chceš môžeš sa ísť už teraz najesť, alebo môžeš na mňa počkať a zatiaľ si to tu poobzerať. Myslím, že tento dom je dosť veľký na to aby si sa tu dovtedy nenudila.“
„Dobre, počkám na teba,“ ešte raz si ma premeral odhora dole a odišiel.
Zavrela som dvere a zažala svetlo. Obliekla som si moje slávne silonky, pretože mi bola už naozaj zima a aj keby nie, tak už len kvôli Aceovi. Vyšla som z izby a zišla po schodoch. Ocitla som sa vo veľkej elegantnej obývačke. Oproti schodom v strede steny bol bordový krb z kameňa. Horelo v ňom drevo, ale Ace musel zakúriť až teraz, pretože miestnosť bola ešte celkom chladná. Pred krbom bol biely huňatý koberec a za ním veľký hnedý gauč. Po ľavej strane od krbu bola kuchyňa s barovým pultom a po pravej strane bola cédrová skriňa podobná tej, čo som sa za ňou schovávala. Prešla som poza gauč po pod schody, kde boli veľké dvere, otvorila som ich a vstúpila dnu. Táto miestnosť na rozdiel od obývačky bola tmavá, veľmi tmavá, no aj napriek tomu jej nechýbala ani štipka elegancie. Netušila som, že Ace má taký zmysel pre v kus a ako sa zdá aj pre detaily. Vyzeralo to ako pracovňa. V strede bol veľký čierny stôl a pozdĺž dvoch stien bola knižnica. Ani vo sne by mi nenapadlo, že Ace tak veľa číta. Vždy som ho viac menej mala za niekoho, ako by som to povedala, proste vojaka. Hoci som sa začínala trochu hanbiť za to, že som ho tak podcenila, stále mi predstava na to, ako sedí Ace za stolom a pokojne číta knihu, zdvíhala oba kútiky úst.
„Som rád, že ťa vidím takú spokojnú,“ ozvalo sa odo dverí.
Strhla som sa a otočila naňho, „Vyľakal si ma.“
„Prepáč, nebol to zámer.“ podišiel ku mne a ležérne sa si sadol na stôl, aj keď to skôr vyzeralo, že sa oň len opiera. Mal na sebe bielu košeľu zapravenú v čiernych nohaviciach so šedým opaskom. Vyzeral tak, inak. Skôr aristokraticky, než ako niekto, kto je v armáde. Ale to nebolo podstatné, čo ma znepokojovalo najviac bol fakt, že bol naozaj príťažlivý.
„Mám rád túto izbu, vlastne je to moje najobľúbenejšie miesto v tomto dome.“
„Páči sa mi tu,“ povedala som, a pri tom som sa rozhliadla okolo seba. Pohľad sa mi zastavil na obraze, ktorý visel na stene za stolom. Až vtedy som si všimla čo je na ňom. Nechcela som veriť vlastným očiam. To nebolo možné, nie. Ten obraz musel mať najmenej dve storočia, čo by nebolo prekvapujúce, keby jeden z ľudí, ktorí boli na ňom nestál priamo predo mnou. Ace pochopil. Nemusela som nič vravieť, moje oči vždy prezradili to, na čo myslím a tie jeho to vedeli vždy dokonale dešifrovať.
„Viem,“ ozval sa s vážnym hlasom, „ isto sa pýtaš ako je to možné.“
„No tak to si uhádol celkom presne.“
Ešte stále sa díval na moju prekvapenú tvár, ale nakoniec sa otočil tiež smerom k obrazu, „ Je to starý rodinný obraz.“
„A ako to, že si na ňom ty?“
„Môžem mať prosbu?,“ spýtal sa váhavo.
Nevedela som kam tým mieri ale prikývla som mu na znak súhlasu.
„Mohli by sme to prebrať inokedy? Nie hneď teraz. Po večeri, alebo neskôr. Kedy si povieš.“
„V poriadku.“ V poriadku? To sa mi snáď sníva. Ako som len mohla povedať, že je to v poriadku. Nič nie je v poriadku. Veď sa rozprávam minimálne s dvesto ročným. Musela som zošalieť. Vôbec som sa nespoznávala. Alebo by som sa mala opraviť. Jedna z mojich polovíc ma nespoznávala. Tá druha bola úplne opantaná jeho prítomnosťou a súhlasila úplne so všetkými Aceovimi návrhmi. Alebo to bude tou drogou o ktorej vravel. Áno isto to bude kvôli tomu. Snažila som si vymyslieť čo najlepšie a najrozumnejšie výhovorky, aj keď som dobre vedela, že sa neoklamem. Chcela som si vlastnými klamstvami zalepiť oči pred pravdou. A pravda bola taká, že...
„Prezrela si si celý dom?,“ vytrhol ma z myšlienok.
„Nie ja...bola som iba v obývačke a tu,“ môj hlas znel trochu tupo, ale isto to chápal. Veď nakoniec, nemohol čakať inú reakciu. Musel si byť istý, že zostanem taká zaskočená.
„Tak to aby som ti s tým trochu pomohol, lebo inak sa obávam, že tu budeme musieť kvôli tomu zostať ešte týždeň alebo pri najmenšom dovtedy, dokedy neumrieme od hladu.“
„To nebude potrebné, na to si môžem nájsť čas aj inokedy. Už totižto teraz umieram od hladu.“ On iba súhlasne prikývol a pobrali sme sa do kuchyne.

...

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu