O pálení mostov

Viete, je ťažké písať tento blog.. Snáď sa ním však aspoň pomyselne dostanem na druhý breh ..na chvíľu, lebo zabudnúť je ťažké..a niekedy priam nemožné..

Pálila som mosty toľkokrát, že si prídem ako mentálny pyroman. Je to tak. Chcem buď všetko, alebo nič. Príde osudový bod, kedy sa musíte rozhodnúť ktorým smerom sa budú uberať vaše kroky po ďalšom citovom fiasku.. a ja vtedy beriem do rúk zápalky a spečatím si osud.

Viete čo je pri lúčení najhoršie? Nie. Nie je to ono bolestné „zbohom“, otočiť sa chrbtom a odkráčať niekomu zo života. Je to tá chvíľa, ktorá na vás dopadne hneď potom. Úplné citové otupenie kedy všetky vaše dôvody, pre ktoré ste sa rozhodli, všetky výčitky a slová ktoré padali ako soľ do rany ..to všetko má váhu prachu.. a prach je, milé deti, len výlučkom roztočov. A aj o tom to je. Cítite sa prosto na hovno.
Zrazu si neviete predstaviť život bez osoby, ktorú ste nechali na druhom brehu.. neviete ako prežijete. Neviete, kedy sa vám opäť začne chcieť žiť.
Ale rozhodnutie padlo.

A ako sa tak potĺkate životom, znova sa vám dejú osudové veci, stretáte osudových ľudí a robíte osudové rozhodnutia.
A niekedy.. niekedy si vás nájdu tiene z minulosti. Dobehnú vás ako mňa minulý týždeň. Z ničoho nič. A keď sa vám pri patetických spomienkach objaví na tvári ten tupý neprítomný úsmev, spoznáte, čo je to nechať sa “chytiť za srdce“.

Počuj, ak sme si súdení, ako si raz povedal, tak sa znova nájdeme. Čas ukáže, a dovtedy snáď zahojí aj všetky rany.
Tak teda zbohom, ľúbila som ťa

 Vyznanie

22 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu