O tme

Tma sa rozprestiera presne na 3KB. Viem to, odfotila som si ju. Nechtiac. Do mobilu. Typické. Keď som mala svoj minulý mobil, dokázal sa sám odblokovať keď som ho mala v taške alebo vo vačku. Volala som policajtom, posielala prázdne esemesky prvému človeku v telefónnom zozname, snažila sa dovolať na mriežku.. áno. to všetko. A teraz, mám vyklápačku. Myslela som si, že tieto problémy už mať nebudem. Nemám. Na rad prišli nové. Zboku mam totiž „rychlogombík“ na foťák. A tak si fotím vačok zvnútra. Tašku zvnútra, ucho zvnútra. Raz za čas si teda musím zmazať fotky tmy. Nech už som ju odfotila kedykoľvek a kdekoľvek, no neúmyselne.

Pod každou čiernou fotkou tmy je infoška. Fotka má 3KB. Kým som povymazávala všetky nahromaždené, odišla mi baterka.. aby ste si nemysleli, že moja baterka chodí, upresním to. Skapal pes. Proste mi ta baterka vyprdla, a tak si musím telefón nabiť. Ďalším naším zistením o tme teda je, že vybíja baterky.

Tma aj skrýva. Tma zoštíhľuje. Tma z nás robí ľudí rovnakej farby pokožky a vlasov. Stiera rozdiely medzi slepými a nevidiacich videné. Môžete sa neučesať, ak ste v tme. Môžete sa nenamaľovať a nechať si karpinky tam, kde sú. Môžete si grgnúť a zvaliť to, na toho vedľa vás. Dokonca sa môžete špárať v nose, a vaša matka vás nenapomenie. Môžete zavrieť oči, ale nemusíte, a aj tak sa o nič neukrátite. Vidíte len tmu. Bezfarebnú, možno fádnu, možno tajomnú.

Niektorí ľudia sa tmy boja. Pohltí to dobré, aj to zlé. A vy zrazu nemusíte vedieť čo a ako. Nevidíte nikoho, kto by vás potešil, nevidíte hrozbu ktorá prichádza. A v tom je ten strach.
A niektorí ľudia tmu vyhľadávajú.
Odkedy mám dioptrické okuliare vidím veci zreteľnejšie. Už nezdravím cudzích ľudí v domnení, že sú niekým iným. Nezaostrujem zrak pol hodiny, aby som videla číslo autobusu. Dokonca môžem povedať, že zelená je zelenšou..

A odkedy mam dioptrické okuliare.. zavieram oči častejšie. Aby si oddýchli, aby nevideli, aby viac ucho počulo, a fantázia pracovala. Hlboko sa nadýchnem, vydýchnem. Otvorím oči. A som stále na tom istom mieste. Možno len ja som trocha iná, každým privretím očí, každým hlbokým nádychom. Každé vydýchnutie posúva čas ďalej. Skracuje deň a približuje tmu.
Ľahnem si do tmy, zakryjem sa dekou. Vonia po aviváži. Moja mama miluje nakupovanie práškov a aviváže. Aj túto vôňu mohla vyberať asi hodinu.. dýcham, ležím, nevidím, zaspávam.

A ráno sa zobúdzam ..do svetla, nového dňa, nových úloh, starých povinností, ktoré si na vás počkajú aj v tme, aby na vás mohli znova vyskočiť v jasnejšom svetle ako výkričník. Každý deň vstávame s tým, aby sme deň prežili naplno, a predsa sa tak radi vraciame do postele
Tak mi vysvetlite, prečo nič nestíham a najradšej by som stále spala! (odpoveď typu, že zo zavretými očami toho veľa nestihnem a mala by som chodiť s otvorenými, odignorujem. Starajte sa o seba, vy Garnier! )

Zaodejem sa do tmy, sledujem ako dýcham, a počúvam svoje srdce. Myšlienky blúdia, až kým ma neuspia. a ráno si rozlepím oči. Zalejem kávu. Nasadím okuliare.. a teším sa na tmu.

 Vyznanie

21 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu