Ale keď, ja som zvyknutá, že je so mnou stále. Že sa každý deň vidíme aspoň 5 hodín v škole. Že je tu...
A teraz je preč...
Ležali sme vedľa seba v posteli, dívala som sa mu do tých dokonalých očí a tak nejako ma to rozplakalo. Nerozumel tomu. Nechápal prečo ma jeho šesť dňová absencia rozplače. Ale to vlastne ani nebola príčina mojich sĺz.
Svoju poslednú veľkú lásku som videla na letisku poslednýkrát. Odchádzal do Londýna len na večeru s rodičmi, niečo si vybaviť do roboty a o dva dni by priletel naspäť. Nikto nemohol čakať, že ho na križovatke zramuje auto a ja už ho nikdy neuvidím. Kýval mi z eskalátoru na novom bratislavskom termináli a usmieval sa. Nevedela som, že to bude naposledy.
Vrátil sa mi ten pocit. Ten zvláštny boľavý pocit, ktorý som cítila aj vtedy, keď som mu v letiskovej hale kývala so širokým úsmevom. Preto som sa rozplakala.
"Čo sa deje, moje?"- spýtal sa.
"Keď som naposledy od seba púšťala niekoho, koho milujem, tak sa nevrátil."
Pevne ma objal a zašepkal: "Vrátim sa..."
Neznášam lúčenia...majú ten nechutný závan straty...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 7.júla 2011 20:19
tak to ma mrzi...☻
Napíš svoj komentár