Rada ležím na zemi. Na koberci v obývačke, na tráve na Kuchajde, na kamienkoch, kde sa hrá Petang, pod stromom na chate a teraz aj na koberci v izbe. Vtedy sa cítim zvláštne istá, akoby bolo odrazu všetko v poriadku, všetko sa zdalo krajšie a lepšie. Nevedela som prečo je to tak, uvedomila som si to až včera.
Kachličky v jeho kúpeľni kedysi vyriešili ten strašne boľavý problém. Chlad sálajúci z ich keramiky niekam odvial všetko smútok a žiaľ aspoň do chvíle, kým so nevstala.
Boli biele a nebolo na nich nič zvláštne. Žiadne vzory ani obrázky, žiadne praskliny. Len biela glazúra. Tlačili do kolien, boli nepohodlné, ale vťahovali do apatie. Toľkokrát som prechladla len preto, že v kúpeľni nebolo podlahové kúrenie ako inde v dome.
Nikdy ma z nich neprišiel zdvihnúť, vždy ma tam nechal ležať koľko som chcela alebo potrebovala. Sem tam sa ma prišiel spýtať, či niečo nepotrebujem, ale nikdy nedostal odpoveď. Nosil mi deky, ale tie sa len nepochopene kopili pri mne, nikdy som si na žiadnu neľahla, ani som sa žiadnou nezakryla. Ležala som tam len tak, oblečená v tom, v čom som prišla, s lícom pritlačeným na zem a dlaňami rovnako.
Všetok ten chlad mi pripomínal A. a jeho osud. To ako odišiel, to bolo chladné. Ale to ako žil, bolo chladné tiež.
Raz som vstala. Po dlhých týždňoch. Nespočet dní a hodín preležaných na kachličkách som akosi hodila za hlavu. Bolo mi lepšie.
Vtedy som ich vymenila za jeho objatie. To už studené nebolo. A on potom predal ten dom, s kúpeľňou aj kachličkami. A ja som prisahala, že keď budem veľká, vydláždim si kúpeľňu presne tými istými...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Napíš svoj komentár
"žena, neľahaj tam, prechladneš!"
"nevadí"