Osem mesiacov snívam o človeku, ktorý zomrel a veľmi mi chýba. Ľúbila som ho a to naozaj veľmi a sny sú o to boľavejšie a desivejšie, aj keď sú to úplne normálne bežné veci. Napríklad spolu hľadáme v potravinách sušený ananás. Snažíme sa zistiť ako funguje umývačka riadu, hráme sa na schovávačku, pozeráme telku...
Ale nie o tom som chcela...
Túto noc sa mi však nesnívalo s ním. Snívalo sa mi o človeku, o ktorom som písala v pondelok. O chlapcovi, s ktorým spolu tancujeme na hodinách spoločenských tancov. Nepamätám si ten sen, nie dokonale, len detaily, ale viem, že bol zvláštny. Zobudila som sa s príjemným pocitom, s vedomím, že som prespala celú noc, že som sa ani raz nezobudila. Najdôležitejší bol však ten ranný pocit, keď som otvorila oči, vstala z postele, spravila si raňajky, umyla sa, namaľovala, učesala, obliekla, zapálila si cigaretu, obula sa a odišla do školy, pocit, že nie som unavená, že ma nič nebolí, že mám na tvári úsmev, že sa mi v hlave nepreháňajú útržky nočnej mory, že mi je fajn.
Bola som oddýchnutá. A psychicky v pohode. Asi tak trochu šťastná...
A hlavne ten úsmev z jeho školskej lavice, keď sme si v tichej telepatickej vlne posielali vety, že ten človek sediaci medzi nami nie je normálny ...
(Nabudúce o tom ako mi moji priatelia neustále dohadzujú svojich druhých priateľov)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár