Bolo to pred mesiacom, keď som ťa pomaličky uháňala po byte, bojovala sama so sebou vo svojom vnútornom svete a rozmýšľala čo teda spraviť.
Bolo to pred mesiacom, keď si mi opätoval bozk v kuchyni. Moje emócie sa prudko odrážali od žltých stien a dorážali ma.
Včera, keď sme vedľa seba ležali, som neverila tomu, že to bude mesiac. Mesiac. A ubehlo to ako zopár dní. Strávili sme skoro všetky spolu a možno práve preto ubehli rýchlejšie, než som si to stihla všetko uvedomiť.
Bolo to pred mesiacom, keď sme si prvýkrát líhali k sebe a ja som si sucho skonštatovala, tak fajn, to by sme mali.
Mesiac sa ťa dotýkam deň čo deň (takmer), mesiac sa dotýkaš ty mňa, mesiac ťa bozkávam, hladkám, smeje sa s tebou. Tento mesiac mi dal viac ako tých posledných boľavých deväť. Tento mesiac mi dal pocítiť, že ona tá láska asi naozaj existuje, aj keď to je s ňou také dosť pofidérne.
A čo chcem teraz?
Ešte veľa veľa takýchto mesiacov. Veeeľa.
Chcem zažiť ešte veľa tých rán, kedy prídem do školy a čakám v šatni, kým prídeš. Potom sa zjavíš medzi dverami a prvý úsmev môjho rána patrí tebe.
Chcem sa ešte veľakrát zobudiť vedľa teba a dívať sa na teba, dotýkať sa ťa, hladkať ťa, kým ty stále spíš.
Chcem vedľa teba ešte veľakrát sedieť v podnikoch a pretekať sa, kto skôr vypije pivo, kto skôr zje zmrzlinu, kto sa urazí prvý za nejakú hlúposť.
Chcem s tebou vidieť ešte veľa polovičiek filmov, kedy sa z deja stane nesúvislý zmätok obrazov.
Chcem sa s tebou ešte veľakrát pohádať o tom, kto koho ľúbi viac, chcem dostať ešte veľa časových ultimát.
Chcem ťa milovať.
Chcem ťa štekliť, hrýzť, nechať sa štekliť, hrýzť.
Chcem...chcem sa ťa spýtať, čo chceš ty. A chcem ti to splniť. A chcem ti už konečne ukázať ten zakliaty Orionov pás.
Chcem ešte nespočetne mnohokrát vidieť tvoj oči vtedy, keď všetko na tebe a v tebe patrí mne, len mne.
Chcem ti šepkať do ucha, že si môj. A chcem to isté počúvať od teba.
Chcem, aby si vedel, že hoci som občas neznesiteľná, zmätená a zraňujem, tak sú to len stavy prechodné.
A všetko ti poviem...všetko...aj to nedôležité, vlastne ako vždy...

 Blog
Komentuj
 fotka
sarah_whiteflower  9. 5. 2011 09:29
Normálne ma striaslo, keď som to čítala. A tak sa mi zovrel žalúdok a tak príjemne ma zabolelo na srdci, keď som to čítala. To je neuveriteľné cítiť lásku vychádzajúcu z riadkov niekoho iného a presne vedieť, ako sa v tomto okamihu cíti. Ďakujem, že si to napísala Človek sa veľmi rád dozvie, že nie je na svete šťastný sám. Pretože ak je človek šťastný, tak chce, aby bol šťastný aj svet okolo neho
Napíš svoj komentár