Najviac ma dojal pán, ktorý predával cigarety v alberte, majú tam na tom oddelený novinový stánok a som si istá, že sme sa obaja tvárili rovnako zdecimovane. Chápem ho. Keď doslova hodil krabičku marlboriek na pult predo mňa a zdvihol hlavu, aby sa mi pozrel do tváre, bola som asi tak nanosekundu od toho, aby som ho objala a rozplakala sa a sľúbila mu, že všetko na svete bude v poriadku. Na základe tejto vety posúďte aký zlý deň to bol, keď uvážite, že ja sa ľudí nedotýkam len tak, nieto aby som ich objímala.
A tak som dnes vo vlaku. Idem na týždeň domov, pretože môj počítač je príliš slabý na ťaženie procesov, ktoré potrebujem do diplomky, pretože mám pocit, že ak ešte raz vkročím do práce, tak to bude môj posledný deň na tejto planéte, pretože ma asi vyhodia zo školy ak sa nestane zázrak a pretože slovo budúcnosť ma rozplače vždy, keď ho niekto vysloví v mojej prítomnosti.
Ráno som si starostlivo vyberala miestenku na dnešnú cestu. Neslnečná strana, dvojsedačka so zástrčkou v otvorenom vozni, okno v smere jazdy. Bola som so svojim výberom spokojná až do chvíle, kedy vlak prišiel na nástupište a ja som zistila, že vagóny sú zase zapojené úplne inak. Už si ani nepamätám kedy naposledy sa mi stalo, že ten blbý vlak naozaj prišiel tak, ako bolo nakreslené v tom sprostom plániku, z ktorého si to miesto vyberáte. Moje cynické vnútorné ja kričí: What about never, darling?! Dávam mu za pravdu. Som citlivý človek na pokraji mentálneho zrútenia a vždy keď sa takto posere niečo, na čo sa spolieham, pretože to tak má byť a ja s tým počítam, pretože prečo by to tak nemalo byť? A potom prídem do vlaku a moje miesto je v štvorsedačke na slnku za stolíkom v protismere jazdy do uličky. What the actual fuck?
Poznáte tie povestné posledné kvapky? Akože všetko sa sere, stále a čím ďalej tým viac a viac, až príde chvíľa, kedy to už nezvládnete. Väčšinou sú to takéto maličkosti, ktoré vás prehodia cez okraj priepasti. Niečo fakt zanedbateľné, čo by malo byť samozrejmosťou, aj keď asi iba v ideálnom svete, na ktorý sa spoliehate a on neexistuje, pretože zapojiť vagóny podľa plánu je fakt ťažké. Pretože potvrdiť blbé tlačivo a vydať preukaz, keď ste splnili všetky podmienky, ktoré sú uvedené v predpisoch a teda by ste mali dostať to, na čo máte nárok, je zrejme nemožné. Pretože pripraviť sa na hodiny predmetu, ktorý vyučujete tak, aby ste reálne niečo odovzdali a nie trápili študentov neistotou a na všetko odpovedali ešte sme sa nedohodli a ešte sme si to nerozmysleli, je pravdepodobne neuskutočniteľné. Pretože vymeniť študentovi internátnu posteľ, z ktorej trčí prasknutá struna priamo uprostred, sa nedá, pretože údržbári sú leniví a starí a ako okej, môžete si ju odniesť sami, ale ak ste dievča tak nie, lebo predsa baby nebudú sťahovať postele.
Do you see my point?
Sú to blbosti, ktoré by mali fungovať, ale nefungujú. A nefungujú zo záhadných dôvodov, ktoré nikto nie je schopný definovať. Lebo sa to nedá. Lebo sa niekomu nechce. Lebo niekto sa zle vyspal. Lebo niekoho život je na piču a tak sa rozhodol, že keď to už on má tak, tak by bolo len spravodlivé, aby to tak mali aj ostatní ľudia.
Fuck my life! Pretože mňa to štve. Pretože ja nemôžem mávnuť rukou nad tým, čo všetci ostatní úspešne ignorujú, lebo neviem ako. Lebo ja taká nie som. Lebo mi pripadá normálne dodržiavať pravidlá a procesy tak ako ich niekto nastavil a očakávam od ostatných, že to budú robiť tiež. Utópia. Ja viem.
Takže tak. Tieto blogy sú moja terapia a kým sa neodhodlám ísť na skutočnú terapiu a nedostanem predpis na nejaké drogy, tak to tak aj zostane. Myslite si o mne čo chcete, myslite si, že som šialená, že je všetko len v mojej hlave a že si tie problémy vytváram sama. Ja to akceptujem, možno to tak naozaj je, ale to nie je riešenie problému. To nie je pointa. To nič nezmení. Začínam od seba aj keby to malo skončiť utopené v litri vína ako moje posledné mentálne zrútenie asi pred mesiacom.
Som rezignovaná, demotivovaná a po tom ako sa takto nad niečím rozčúlim, mi začne byť jedno úplne všetko. Sú chvíle, kedy som definíciou slova flegmatik. A to je zo všetkého najdesivejšie.
Pseudoblog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
@lool141 aká odozva? Odozva podľa mňa nie je dôležitá, chápeš, je to problém spoločnosti, ľudia opakujú vzorce iných ľudí. Som si istá, že je množstvo ľudí, ktorých štve, že si niekto neodvádza svoju prácu poriadne a na nich to má negatívny dopad, ale pri tom prispievajú do toho bludného kruhu úplne rovnako.
Preto hovorím, že treba začať od seba. Neviem prečo by som mala reagovať inak - teda jedine ak iba kvôli tej mŕtvici. Ale proste mám právo sa naštvať, dokonca to je opodstatnené byť nahnevaný, ja jednoducho nechápem ľudí, ktorí to odmávnu a pripadá im to normálne a v poriadku. Prečo? Ako?
Preto hovorím, že treba začať od seba. Neviem prečo by som mala reagovať inak - teda jedine ak iba kvôli tej mŕtvici. Ale proste mám právo sa naštvať, dokonca to je opodstatnené byť nahnevaný, ja jednoducho nechápem ľudí, ktorí to odmávnu a pripadá im to normálne a v poriadku. Prečo? Ako?
3
@joi si vpohode, nenechaj sa pomýliť a to čo cítiš je správne lebo je to tvoj pohľad a nechceš viac od iných ako dávaš riešim to podobne ale často sa nahnevám a sklamem.
5
máš správny postoj k danej veci, ale v merítku kolektívnej mysle je len jeden z mnohých, ktoré sa tu na tejto planéte nachádzajú. nenaplnené očakávania fungujú presne na takom istom princípe ako keď chce dieťa jesť pred obedom čokoládu. Buď sa hodí o zem a čokoládu za trest už neuvidí, alebo sa pekne naobeduje a čokoládu dostane následne. Ak by si všetci plnili úlohy tak, ako majú, tak by bol svet dokonalý, no on dokonalý byť nemôže. Pretože práve tie jeho nedokonalosti sú fascinujúce a dávajú mu iskru.
Predstav si, že by sa ti nič z toho nestalo. Že by si mala fajn prácu, to miesto v tom vlaku by bolo tak, ako v plániku a všetko by sa dialo presne ako z učebnice. Nikdy by nevznikol tento blog a tieto tvoje myšlienky by si nemal kto prečítať, Nebola by žiadna spätná väzba, žiadne reakcie a žiadny zážitok zo slniečka vo vlaku
Naučíš sa, ono ani tým, ktorí nad takýmto niečím mávnu rukou to nie je ľahostajné, ale dívajú sa na takéto veci iným pohľadom. Všetko je o pochopení druhých. Ono ak by sme všetci reagovali rovnako, tak čo by to bol za svet? Dôležité je možno to, prečo ťa tak niektoré skutočnosti hnevajú? Nie si náhodou taká istá a nie je takéto správanie dané tebe samej? Len ho zmenila výchova, prostredie, pozorovanie a preberanie toho tvojho pre ,,teba,, vlastného vzorca správania? Čo ak máš niekde hlboko v sebe zakorenenú rebéliu a ľahostajnosť k takémuto niečomu?
Ja som takto napríklad objavil to, že priťahujem bytosti, ktoré sú buď nešťastné, osamelé, alebo ktorým treba pomôcť. nik iný sa ku mne nedostane a tak isto ma rozčuľuje nevera, poprípade ma vždy hnevalo ak sú ľudia nedochvíľni, alebo otravní. No a zistil som, že ku každému mám vo svojej podstate veľmi, ale veľmi blízko. Len moje rozhodnutie bráni, aby som sa vydal touto cestou. len moje návody, moje smerovanie, moje ja má pocit, že som niekto iný a nechce pripustiť, že práve preto ma občas niečo tak veľmi vytočí, pretože je to rovnaké, ako tá moja prapodivná potlačená podstata.
Máš právo sa hnevať, je to samozrejmé. len je podstatné na koho sa vlastne hneváš?
Predstav si, že by sa ti nič z toho nestalo. Že by si mala fajn prácu, to miesto v tom vlaku by bolo tak, ako v plániku a všetko by sa dialo presne ako z učebnice. Nikdy by nevznikol tento blog a tieto tvoje myšlienky by si nemal kto prečítať, Nebola by žiadna spätná väzba, žiadne reakcie a žiadny zážitok zo slniečka vo vlaku
Naučíš sa, ono ani tým, ktorí nad takýmto niečím mávnu rukou to nie je ľahostajné, ale dívajú sa na takéto veci iným pohľadom. Všetko je o pochopení druhých. Ono ak by sme všetci reagovali rovnako, tak čo by to bol za svet? Dôležité je možno to, prečo ťa tak niektoré skutočnosti hnevajú? Nie si náhodou taká istá a nie je takéto správanie dané tebe samej? Len ho zmenila výchova, prostredie, pozorovanie a preberanie toho tvojho pre ,,teba,, vlastného vzorca správania? Čo ak máš niekde hlboko v sebe zakorenenú rebéliu a ľahostajnosť k takémuto niečomu?
Ja som takto napríklad objavil to, že priťahujem bytosti, ktoré sú buď nešťastné, osamelé, alebo ktorým treba pomôcť. nik iný sa ku mne nedostane a tak isto ma rozčuľuje nevera, poprípade ma vždy hnevalo ak sú ľudia nedochvíľni, alebo otravní. No a zistil som, že ku každému mám vo svojej podstate veľmi, ale veľmi blízko. Len moje rozhodnutie bráni, aby som sa vydal touto cestou. len moje návody, moje smerovanie, moje ja má pocit, že som niekto iný a nechce pripustiť, že práve preto ma občas niečo tak veľmi vytočí, pretože je to rovnaké, ako tá moja prapodivná potlačená podstata.
Máš právo sa hnevať, je to samozrejmé. len je podstatné na koho sa vlastne hneváš?
Napíš svoj komentár
Tiež som podobný typ. Naseriem sa na také veci, čo tu píšeš. Ide skôr o to, reagovať inak, lebo takto si privodíš infarkt alebo mŕtvicu.. GL