Láska. Päť písmen. Láska. Pocit. Šťastie aj smútok. Láska je krásna, ak vás ten druhý miluje. Láska je smutná, ak je neopätovaná. Píšem láske zbohom. Svojej láske.
Bol
Vysoký. Rojko. Blonďavé vlasy prikrášlené vrstvami peroxidu stajlované do rebélie a túžby vyniknúť. Široké ramená, sukničkár. Čierne oblečenie s motívmi rôznych punkových vecí pokreslených po ňom. Šedé oči, láskavosť. Veľké paže ochranársky sa obtáčajúce okolo všetkej nespravodlivosti sveta, ktorá sa okolo neho diala, akoby ju mohol v sebe uzavrieť a nepustiť k svojim blízkym. Pevná hruď, zmysel pre humor. Slová, ktorými zmýval dotyky osudu z moje duše.
Žil
Náročne. V snahe udržať si všetky vysoké štandardy, na ktorého ho naučili, kým vyrastal s rodičmi. Chaoticky. V neporiadku, ktorý mal svoj vlastný systém, ako nájsť veci, prípadne nenájsť, ako niečo definitívne stratiť, či to len odložiť na dobu neurčitú. Sám. Tak trochu odstrčene, len pod dohľadom niekoho, kto s ním prakticky nemal nič spoločné.
Miloval
Vášnivo. Nehanbiac sa za lásku, ktorá vlastne pramenila zo straty milovaného človeka a vznikla v tej najnevhodnejšej chvíli, kedy mu ľúbená žena vzlykala v náručí za najlepším priateľom. Megalomansky. Vo veľkom štýle, len ukázať ľuďom, že jeho vyvolená je naozaj milovaná, aj keď v skutočnosti možno poznal viacej nesprávnych spôsobov ako tých správnych. Čisto. Opätujúc lásku, ktorá rozkvitla krehko ako kvet, rešpektoval potreby, čakal a dookola opakoval činy a vety, až kým prestali desiť a bolieť. Mňa. Miloval mňa. Nepochopiteľne. Iracionálne. Dokonale.
Opatroval
Tajomstvá. Všetky okamihy, v ktorých som mu kedy dovolila nazrieť do svojej duše mal niekde uložené, nebojoval s nimi proti mne, aj keď vedel, že každá jedna veta, čo som mu povedala, by sa veľmi jednoducho dala zneužiť. Priateľov. A vlastne všetkých, na ktorých mu kedy záležalo, ľúbil a bol ľúbený.
Láska. Ach, aká krásna je láska, keď všetky jej kvety kvitnú. Keď je horúca a prítulná. Láska. Ach, ako vás trhá na kusy, keď chladne a odlieta.
Hádal sa
Za malichernosti. Hádky, ktoré začínali hlúpymi dôvodmi a končili ešte hlúpejšími rozuzleniami boli pravidelné a intenzívneli. Ospravedlňoval sa slovami, tak ja ti teda odpúšťam a mňa to vždy rozosmialo. Kričal. Na svojich podriadených, na svojich priateľov, rodinu, na mňa. Udrel ma. Tisíckrát sa ospravedlnil a miliónkrát to oľutoval. A ja som odpustila.
Vedel
Stovky rôznych vecí. Čo povedať, čo urobiť, ako sa zachovať. Mal ma prečítanú stránku po stránke, od začiatku až do úplného konca. Celú moju osobnosť. Všetky moje osobnosti. Moje cynické ja, moje milujúce ja, moje placho-odvážne aj citlivé ja. Veľa vecí nebolelo len pre prostý dôvod, že si sadol ku mne a mlčal. Mlčať s ním bolo také krásne.
Zachránil mi život
Snažila som sa ho opísať asi pol roka. Všetky moje pokusy začali vetou: Ľúbim ho a končili slzami. Tento pokus asi ani vlastne nie je iný. Začal slovom Láska a opäť končí plačom. Ak si raz o pár rokov spomeniem na jeho šibalský úsmev budem vedieť, že všetky bolesti sú premlčané, pretože napriek všetkým našim plánom, ktoré zlyhali a všetkým našim spoločným bolestiam, ktoré sme neprekonali, bol on jednoducho on. A ja som jednoducho ja. A na veľkú lásku stačia aj dvaja malý ľudia. Hoci s veľkými osobnosťami a obrovským životným príbehom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Máš talent písať ...o krásnych okamihoch ...o smútku v duši ...o ľuďoch ...