Vedela kráčať ako modelka na móle. Keď kráčala každý jej krok kričal, som žena. Chodila po mačacích hlavách na vysokých opätkoch a nikdy nespadla. Krútila bokmi a muži sa za ňou otáčali. Mladí muži, starí muži, niekedy aj ženy. Nepôsobila vulgárne. Na diskotékach postávala v tmavých rohoch a pila farebné koktaily cez farebné slamky. A muži sa o ňu zaujímali, no málokedy k nej niekto prišiel a požiadal o tanec. Nechávala si pripalovať úzke francúzske cigarety a usmievala sa krvavými perami.
A predsa, keď si doma obliekla tepláky, vypla vlasy do chvosta a zmyla si mejkap, vyzerala ako malé dievčatko. Vyzerala bezbranná, neschopná sa o seba postarať, vzbudzovala ten zvláštny ochraniteľský inštinkt.
Na pohreboch stála medzi ľuďmi ako čierna Bohyňa smútku. Bledá a dokonalá. S kravočervenými perami. Neplakala. Len sa dívala. A potom na vysokých opätkoch odkráčala niekam inam, na miesta, kde sa za ňou budú muži obzerať opäť.
A večer si doma vyzula topánky, vyzliekla šaty a ľahla si k nemu do postele.

Vystupoval z BMW-čka vždy s úsmevom na perách. Taký neštandardný. S dlhšími vlasmi, v ležérnom oblečení, ako rocková hviezda. Otváral ženám dvere a prisúval im stoličky. Vyzeral neprístupný a namyslený, stále niečo ťukal do drahého telefónu a na tvári mal vážny výraz. V podnikoch pil whiskey a nikdy sa nahlas nesmial.
A predsa, keď si doma obliekol tepláky a rozťahané tričko, tak vyzeral ako malý chlapec. Vyzeral, že nevie, čo má robiť ani ako to robiť.
Na pohreboch stál medzi ľuďmi ako posol nešťastia. Hľadel do zeme. V tmavom obleku a rukami zaťatými v päsť. A potom sa otočil a odkráčal do ďalšieho života.
A večer si doma rozviazal kravatu, vyzliekol oblek a ľahol si k nej do postele.

Nevedela kráčať ako modelka na móle, nenosila vysoké opätky, ani vyzývavé šaty. Mala jedny džíny a desiatky čiernych tričiek. Milovala svoje rozkopané konversky a roztrhanú kabelku s odznačikmi. Nikto sa za ňou neotáčal. Nikto za ňou nehľadel, kým nezašla za roh. Všetkým bola ukradnutá.
Keď si doma obliekla tepláky a zapla vlasy, akoby sa nič nezmenilo. Stále bola rovnako obyčajná.
Na pohreboch sa opierala o toho, kto stál najbližšie. Opätky sa jej zabárali do blata a šaty mala pokrčené dlhým cestovaním. Plakala a po tvári si rozmazávala riasenku.
A večer si doma vyzliekla šaty a ľahla si do postele k svojmu plyšovému slonovi.

Kráčal suverénne. Usmieval sa. Svietili mu ryšavé vlasy a jeho grahamová pokožka vzbudzovala úsmev. Jej úsmev. Mal silné paže a široký chrbát, za ktorý sa dalo schovať.
Bol jej...a to stačilo.

Dokonalý pár.
Zúfale dievča.
A svetlo v temnote...
A občas, keď si líha k nemu do postele vie, že v tú noc žiadna nočná mora nepríde.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
flagrantine  14. 6. 2011 23:04
pekné
2 
fotka
ardonaiel  15. 6. 2011 10:02
krásne, dobre sa mi to čítalo
Napíš svoj komentár