Príliš rýchlo, príliš...všetko to ubiehalo príliš rýchlo. Na tri týždne odtrhnutá od internetu, spoznávajúca aké to vlastne je znova zažívať osobný kontakt skutočne osobne a naživo. Hoci som vôbec nevedela, čo sa okolo mňa deje, ale bolo mi tak zvláštne povznášajúco dobre. Zrazu mi ľudia mohli vynadať len cez telefón a ten sa dá jednoducho zložiť, oveľa jednoduchšie ako to, čo by bolo vycapené na nejakom portáli na dobu neurčitú.

A vlastne tak. Vymaľovali sme izbu, na fialovo. Cítim sa tak strašne úchylne zvrhlo šťastná a vôbec ale vôbec mi to neprekáža, vlastne mám pocit, že je to všetko až príliš dokonalé. S úsmevom, či bez úsmevu, keď mi moja láska uprostred noci sľubuje, že všetko na svete bude už len dobré. Aj keď v tej chvíli, to tak naozaj nevyzerá.

Zmenil ma. A je to určite lepšie, ako to bolo predtým, pretože sa cítim dobre. Je mi lepšie omnoho lepšie ako s nimi oboma. Vzťah na diaľku BA-Londýn, alebo vzťah v ktorom som sa neustále bála, že On si niečo urobí, kde sa moje obavy koniec koncov naplnili.

Ale jemu dôverujem. Tak nejak zvláštne neboľavo. Pokojne, akoby to bolo presne to miesto, kde mám byť a kde mám zostať.

Toto je ten nový začiatok toho nového života? Lebo ak áno, tak som nadmieru spokojná.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár