Údel nešťastne zamilovaných

Pršalo. Lialo. Bola tma. Niečo po jedenástej večer. Mala som v krvi trošíčku alkoholu a mala som neskutočnú chuť bežať. To je údel nás, nešťastne zamilovaných.
Či si myslím, že týmto niečo vyriešim? Nie. Nie, nemyslím si to. Len si rada vypijem. Hoci aj na to, že som nešťastne zamilovaná. Rozbehla som sa, mokré džínsy sa mi lepili na stehná, v teniskách mi žblnkalo, do uší mi hučal Gerard Way a mne sa chcelo zomrieť, ako už mnohokrát predtým. Ale nič sa nestane, ako už mnohokrát predtým.
Zostala som stáť v prostriedku pochybnej jednosmernej cesty čelom k smeru, odkiaľ by sa vyrútilo auto. Aby som sa mohla uhnúť, keby niečo išlo. Zbabelec? Nie! Len si vážim života, napriek svojim vnútorným pocitom. Zaklonila som hlavu. Premočená kapucňa mi skĺzla z vlasov, kvapky mi padali na tvár, na pery, na viečka. Motýlie bozky. Zvonenie mobilu som ignorovala, odpoveď na otázku, kde si, do čerta, som v zálohe nemala.
Chcela som len stáť, stáť a tancovať, tancovať a stáť, krútiť sa a krútiť, než by prestal existovať okolitý svet a zostali by sme len my dvaja.
To je údel nešťastne zamilovaných.
Chcela som byť aj nebyť, vdychovať molekuly vzduchu z tvojho tela, byť aj nebyť, vydychovať skondenzovaný oxid na tvoju pokožku, byť aj nebyť...
To je údel nešťastne zamilovaných.
Chcela som byť s tebou, pozrieť sa ti do očí a pokrčiť ramenami. Usmiať sa. Vidieť tvoj úsmev. Poslať ti niečo zašifrované v pohľade. Prevrátiť očami spoločne s tebou a spýtať sa, či ideš s nami.
To je údel nešťastne zamilovaných?
Len chcieť?
A nesnažiť sa za všetkým hľadať niečo iné?
Čítam si v ľuďoch ako v otvorených knihách, no akonáhle sa do niekoho zamilujem, kniha sa zatvorí.
A v lúštení signálov opačného pohlavia som aj tak nikdy dobrá nebola...vlastne od chvíle, čo som drbla do reality. Sny zamilovaných pubertiačiek (shit, ako sa toto skloňuje?!) sú dávno za mnou. Nám nešťastne zamilovaným zostal len alkohol...

(little bit drunk...)

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu