Už nikdy s nikým nebudem robiť to, čo som robila s tebou...

Chýbajú mi tie naše jarné prechádzky. Príjemne teplé jarné noci. Hviezdy, na ktoré sme sa dívali z vinohradu, pretože podľa teba to je jediné miesto, kde ich v Bratislave vidieť. Pamätám sa ako si raz priniesol obrovskú mapu severnej oblohy a potom sme, osvetľujúc ju mobilom, hľadali všetko aj na tej skutočnej. (Až neskôr som sa dozvedela, že si polohu takmer všetkých súhvezdí poznal naspamäť.) Líhavali sme vo vysokej tráve, ktorú vo vinohradoch pochopiteľne nikto nekosil, len sme si tam hodili deku a potom sa hodili na ňu. Keď sme boli potichu, mohli sme občas zazrieť zajace alebo ježkov.
A hoci ty si bol noc čo noc iný človek, hviezdy boli stále rovnaké. Tvorili rovnaké súhvezdia. Pamätali si celý náš príbeh.
Potom si odišiel. A ja som si už nikdy nešla ľahnúť do vinohradu a pozorovať hviezdy. Už nikdy som nesedela pod „našou“ čerešňou, už nikdy som sa nešplhala na jej konáre, už nikdy mi nikto nezapletal ružové čerešňové kvietky do vlasov.

O pár mesiacov mi budú chýbať tie naše letné prechádzky do neďalekých polí. Dusné sparno, dlhé dni a vtieravé slnko. Beh medzi slnečnicami, ich lupene nám hladkali tváre, ich listy nás potkýnali, hrudy hliny nás tlačili do chrbtov. Rozprávali sme sa hodiny o absolútnych hovadinách a nevadilo nám to.
A hoci ty si bol deň čo deň iný človek, slnečnice boli stále rovnako žlté. Rástli do rovnakej výšky. Pamätali si celý náš príbeh.
Potom si odišiel. A ja som už nikdy nekráčala tou poľnou cestou. Nikdy so neležala pod slnečnicami. Už nikdy som nebežala pomedzi ne, už nikdy mi nikto nehádzal žlté lupene na tvár.

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu