Nemusela som začať padať. Okamžite som sa zobudila s rukou na ústach, aby som nevykríkla. Boli to tie najdesivejšie oči aké som v živote videla. Moje vlastné som mala zatvorené, lebo keď som ich otvorila videla som všade tie jeho slizké. Pomaly som vstala rozsvietila svetlo. Nepamätala som si či som to niekedy urobila, ale dnes som bola natoľko vydesená, žeby som inak nezaspala. Ani som nechcela zaspať. Pomaly mi tiekli slzy. Bála som sa ich utrieť, bála som sa , že budú červené, krvavé. Vzala som svojho plyšového psa a zaborila doňho tvár. Často som sa budila a potom som nevedela zaspať.
Zobudila som sa na rachot zvonku. Presne som si pamätala, prečo mi svieti v izbe svetlo, prečo som taká nevyspatá a prečo mám mokrý vankúš. Vypla som svetlo, ktoré počas celej noci osvetľovalo moju tmavú izbu. Vošla som do kúpeľne. Otec už opravil sklo zo skrinky. Keď som sa zbadala v zrkadle naskytol sa mi nie najkrajší obraz. Moja zlá noc sa viditeľne odzrkadlila na mojej tvári. Mala som červené oči a kruhy pod nimi. Takto som nemohla vyjsť pred rodičov. Opláchla som si tvár a spravila všetky možné kozmetické úpravy, ktoré by mi pomohli napraviť môj zúbožený zjav príšery. Pozrela som si a objektívne zhodnotila moje výsledné dielo. Hmm, lepšie to už nebude, pomyslela som si a išla sa obliecť. Potom som zišla dolu na raňajky. Moje maskovanie nezabralo. Najviac ma prezradil môj zachrípnutý hlas. Mala som si niečo povedať hore! „Cate. Si v poriadku? Čo si robila v noci? Koľko si spala prosím ťa?“ Rozhodovala som sa medzi pravdou a lžou. „Je to v pohode mami, len som veľmi dlho čítala knihu. Bola zaujímavá a neodhadla som čas. Pospím si v aute.“
„Ale moja, veď môžeme ísť zajtra, jeden deň nám neublíži. A môžeš sa vyspať.“ Začala mamka, no ja som ju nenechala. Ak je moja teória správna, tak ostať doma mi nepomôže. „Mami, počuj, dnes pôjdeme tak ako sme mali naplánované. Nevidím dôvod prečo to odkladať.“ Videla som, že chce namietať , rýchlo som pokračovala,: „ Tak som sa nevyspala, no a? Svet sa nerúca, nie som chorá. A čerstvý vzduch mi urobí dobre. Tam sa vyspím lepšie.“ Povedala som naliehavo. Pozrela som aj na ocka, hľadajúc podporu. Našla som ju. „Catherine, Cate má pravdu. Čerstvý vzduch jej urobí dobre.“ Niekedy bolo dosť metúce, keď niekto vyslovil moje a mamino meno spolu, volali sme sa totiž rovnako. Niekedy ma otec volal Vanesa, mojím prvým meno, ktoré som však inokedy nepoužívala, aby nás rozlíšil. „Dobre, tak poď nakladať Steve.“ Vyzvala ho mamka, podvoliac sa nám. Otec bol väčšinou v týchto situáciách rozhodcom. Bol rozvážny aj v najkritickejších situáciách. Mala som to na ňom rada, vedel sa bleskurýchle rozhodnúť. Vždy som túžila po tom aby som zdedila po ňom túto vlastnosť. „Idem si dobaliť veci.“ Povedala som a išla hore. Vzala som ešte pár vecí z kúpeľne, ktoré som ráno potrebovala a hodila ich do kufra. Odpojila som notebook a televízor z elektriky a skontrolovala okná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jajusqa123
14. 9.sept. 2011 19:55
Rýchlo ďalšie!
Napíš svoj komentár