Bola som vcelku normálne dievča. Žila som v skvelej rodine. Moji rodičia ma milovali a určite aj milujú. Zahrňovali ma láskou ale mne vždy niečo chýbalo. Boli to skutoční kamaráti o ktorých som vždy čítala v knihách. rada som čítala knihy, to vám poviem. Milovala som to a milujem. Mala som kamarátov samozrejme, ale neboli to správni kamaráti, možno ma len využívali, začínam byť paranoidná. Ani sa strednej sa to nezlepšilo. Bola som úplne iná ako ľudia okolo. Nezdieľala som ich vtipy, nepozerala filmy čo pozerali oni, nerobila veci čo robia oni. Keď sa ma profka spýtala prečo čítam také knihy, tak som si pripadala hlúpo. Bolo to prvýkrát čo som začala rozmýšľať či nie som blázon. Hnusilo sa mi, keď sa spolužiaci ožrali a určite sa nesprávali ako ľudia. Rodičia stále rozprávali ako ich známi zomierajú. Nikdy som nebola strachopud, vždy som si myslela, že som odvážny človek, ale to sa zmenilo. Nebála som sa ani tak o seba, nie, bolo to o rodičov, okrem krstných som nemala nikoho iného. Keď dedko nečakane zomrel a potom aj moja teta, modlila som sa aby sa rodičom nič nestalo, neviem o to bolo zo sebeckých dôvodov, aby som niekoho mala, nezastala sama, alebo som sa fakt bála o ich život.
Ďalší bláznivý pocit bol, keď som zistila na čo sa sústredím. Bola som kresťanka, nemala som sa čo sexovať pred svadbou, nemala sa pozerať na "zlé" veci.
ďalší dôkaz bláznovstva. Poznáte obsedantno kompulzívnu poruchu? Tak to asi mám, čiastočne. vyklopkávam si slová, aby sedeli na párny počet, práva noha ľavá noha, pravá ľavá a atď...
Súrne potrebujem niekoho, kto by ma mal rád, priateľa, ktorému sa zdôverím, lebo mi exploduje hlava. Hľadám v každom priateľa.Avšak odmietam tých čo sa mi nepáčia, ale tak ako by som mohla byť s niekým kto sa mi nepáči? Samozrejme teraz myslím chlapca, však? No takže takého koho by som mohla aj pobozkať.... Moje predstavy sú silnejšie, moje sny reálnejšie a život ťažší. začínam sa škriepiť s rodičmi, som nepríjemná. Hnusím sa sama sebe. Nechcem byť taká. Nechcem byť zlá. Ale ja niekoho potrebujem, lebo to skončím a možno skončím v pekle, samovražda je ťažký hriech.
Prešiel čas a ja to už nezvládam. Preto tu stojím rozmýšľam ako. Nechcem skočiť, nie, to by nemuselo vyjsť, nie nechcem trpieť, bojím sa bolesti, chcem to len skončiť.... Nechala som odkaz rodičom. Jediné prečo nad tým ešte rozmýšľam sú ONI. Nechcem to urobiť...ale keď nevidím iné východisko, ja nechcem žiť. A nechcem aby ma poslali na psychiatriu. Nedokážem byť v cele meter krát meter. Možno stlačím tú spúšť. Možno potiahnem kohútik s ktorým som sa hrala, keď som bola malá. Nabitú som ju mala, natiahnuť a stlačiť....
hodí sa to viac do záchodu
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
georg21
14. 7.júla 2011 22:43
aké to boli knihy na ktoré sa ťa pýtala profka?
3
super to je koniec koncov ako všetko ale naozaj je to super inak potom ti ešte niečo poviem
Napíš svoj komentár