„Dobré ráno.“ Pozdravila som rodičov, vojdúc do ich izby. Bola som pripravená na raňajky. Nevedela som sa dočkať, veľmi som sa tešila na fajný čokoládový rožok a bábovečku a kávičku, mhhm, až mi začínali sliny tiecť. „Dobrá nálada. Dobré ráno dcérka.“ Pozdravil otec. Mamka bola akurát v kúpeľni a pripravovala sa. Sadla som si na posteľ a čakala. Škrabkala som svojho psíka po hlave.
Na raňajkách som nestretla toho koho som stretnúť nechcela. Bola som rada. Po raňajkách sme šli na prechádzku. Dnes som s rodičmi vďačne išla a urobila som dobre. Prechádzka bola krásna, chvíľami sme šli v tieni chvíľami na slnku a zobrala som si na seba vrchný diel plaviek, takže ma aj opálilo (dúfam). Dali sme si fajný obed v dedine, do ktorej sme sa dostali. Potom sme sa vrátili tou istou cestou, aj keď otec chcel aby sme šli inokadiaľ. Vykročila som dopredu a nechala rodičov za sebou. Potrebovala som chvíľu ticha, chvíľu byť sama, aspoň pomyslene, venovať sa vlastným myšlienkam. Sledovala som oblohu, modrú obrovskú, krásnu. Ako sa mohutné mraky prevaľovali a brázdili ten modrý nekonečný oceán. Menila by som s nimi. Poletujú si po oblohe, vietor je ich kráľom, vietor určí kto koho stretne a kedy sa s rachotom zrazia a vydajú zo seba energiu ako inokedy nie. Slnko na mňa pražilo a ja som začala uvažovať, kedy mi vietor urobí tú láskavosť, že pošle nejaký ten mrak aby zatienil slnko.
Chvíľu som sa naháňala s mojím psíkom, hádzala som mu aport a on mi ho priniesol. Potom ma to omrzelo, lebo som nevládala, áno nemám kondičku. Keď sme prišli na hotel, hodila som sa na posteľ a nevládala sa ani pohnúť. Nemala som síl ísť na obed, ani len na toaletu.
Takto prešlo pár dní. Presne dva. Doobeda sme chodili na prechádzku, kým nebolo horúco a potom sme šli na kúpalisko.
Takto to šlo pár dní bez stretnutia s neznámymi a myslela som, že to tak ostane, že odišli a ja som začala zabúdať. Nezabudla som však. Nestihla som.
Taký istý deň. Ráno prechádzka, chvíľa oddych, obed... „Dobre, počkám tu.“ Odvetila som a zaprela sa do stoličky. Mamka sa stratila za rohom. Pohojdávala som sa. Najedli sme sa v hoteli a rodičia sa išli hore prezliecť . Ja som ich čakala dole. Bolo príjemne. Sedela som vonku na terase. Skoro spadla zo stoličky, keď sa za mnou ozval hlas. „Ahoj.“ Tvrdo som dopadla na všetky štyri. Otočila som sa v stoličke a uvidela jeho. Obzrela som sa okolo seba. Ju som nevidela. Trochu som sa upokojila. Som zbabelec. „Čo sa stalo?“ opýtal sa prisadnúc si ku mne. Jeho vlasy žiarili na slnku. Oči sa mu leskli a vpíjali sa do mňa. „Čo by sa malo?“
„Vtedy v jedálni?“ na okamih sa mu zjavil na tvári útrpný výraz, ktorý hneď vystriedala nezaujatosť. Ten predošlý som poznala z toho večera, tak sa na mňa pozrel. „Prepáč, ja som... Teda tvoja priateľka...“
„Čo s ňou?“
„Ako sa má?“ opýtala som sa z nejakého nevysvetliteľného popudu. Pozrel nechápavo na mňa. Myslel si, že som blázon. „Ale nič, len, že ako si trávil posledné dni? Máte sa tu dobre?“
„Áno.“ Odvetil po chvíli. Nakoniec sme sa celkom rozrozprávali. Povedala som čo som robila, on povedal čo robil. Chodili na prechádzky, na kúpalisko. Rozmýšľala som ako je možné, že sme sa nestretli. Neopýtala som sa ho však. „Tak tu si!“ ozvalo sa od dverí. Obaja sme sa otočili. On s láskou, ja so strachom. Zistila som, že sa mi začala triasť ruka. Nenápadne som si ju položila do lona. Upokoj sa, upokoj sa, vravela som si, nič ti nespraví, nie tu pred jej priateľom. „Ty jedna suka, čo som ti vravela?!“ dobre, priateľ, nepriateľ, povie si svoje. Privrela som oči. Možno ak sa na ňu nebudem pozerať...nepomáha... Otvorila som oči. Obaja stáli. Prekvapilo ma to. Neviem kedy sa on postavil. Ona zúrila. Mala výhražný postoj a mám pocit, že vo vnútri chrlila nadávky. „Miláčik...“ začal jej priateľ, ale odbila ho. „Ty si tiež taký... ako sa opovažuješ podvádzať ma s takouto...?!“
„Ale ja ťa nepodvádzam, veď mám skoro dvakrát toľko ako ona!“ povedal upokojujúco, ale nezdalo sa žeby to zabralo. Má dvakrát viac než ja, nič spolu nemôžeme mať...“
„Verím ti láska, ale ona je... ona... Nechápem ako ju jej rodičia vychovali, ona ťa evidentne balí. Ach, určite aj jej matka...“
„Tak dosť. Do mojej matky sa ty moja zlatá navážať nebudeš.“ zdvihla som sa. Môj pohár pretiekol. „Ako sa opovažuješ so mnou takto baviť, ty decko!?“
„Jediný kto je tu decko si ty. A ešte raz vezmeš to svojich špinavých úst moju matku vlastnoručne ti vyšklbem tvoje peroxidové vlasy.“ Nohy sa jej zatriasli v dvadsaťcentimetrových podpätkoch. Triasla sa celá, od hnevu. Pozerala som jej priamo do očí. Bolo tak evidentné, že ju štve, že som si dovolila postaviť sa jej. „Ideme.“ Zmohla sa na to jediné slovo svojmu chlapcovi. Pozrela som naňho. Stál a ústa mal pootvorené. Mala som pocit, že takto svoju priateľku ešte nevidel. No čo povedal ma prekvapilo. „Nechaj nás.“ Oči aj ústa som mala dokorán. „Prosím?“
„Nevedel som, nepochopil som čo robíš... a nemyslel by som si to...Keby si nás mohla nechať...“
„Tak prepáč, pán veľkomožný, ale táto terasa nie je vaša súkromná a mám právo byť na nej tak isto ako vy. Neodídem. Ak chceš mať odo mňa pokoj tak choď ty.“ Hľadela som mu do očí a cítila nesmierny hnev ako aj ľútosť. „Čo sa tu deje?“ opýtal sa od dverí môj otec. „Nič tatko, len sme sa rozprávali.“ Usmiala som sa. Odišli.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kajs
14. 9.sept. 2011 19:54
Pako
Napíš svoj komentár