Keď som raz šla po meste mala som zvláštny pocit. Potom som však stretla rodičov, za ktorými som šla a divný pocit pominul, teda upadol do nevedomia. Na káve sme sa dohodli, že zájdeme do obchodu, v ktorom som si nakoniec kúpila krásne tričko. Vyšla som von na čerstvý vzduch, lebo dnu mi bolo horúco. Mamka si ešte skúšala nejaké topánky a takto jej oduševnene radil.
Len som stála a zízala. Ako to, že je z mesta, kde bývam ja? Ako je možné, že z toľkých miest, z obrovského množstva miest je práve z tohto? Nemali sme sa už nikdy stretnúť. No osud mi to nedoprial. A možno urobil dobre. Všimol si ma. Všimol si dievča, ktoré naňho pozeralo ako na prekliatie. No jej výraz sa zmenil, keď uvidela ten jeho. Nebol to povrchný pohľad, nebol to veselý pohľad, nebol povýšenecký, nie. Bol utrápený. Mal strhanú tvár. Príliš strhanú na tak peknú tvár. Môj pohľad zmäkol. Urobil pár krokov ku mne. Neotočila som sa, neodišla, ale ani mu nešla naproti. Len som stála. „Prepáč.“ povedal, keď prišiel ku mne. Trochu som zaklonila hlavu, aby som sa mu dívala do očí. Jemne sa mi dotkol líca. „Všetko mi povedala. Ale...chcem sa ospravedlniť.. za seba. Chcem sa ospravedlniť za svoje správanie. Viem, že je neodpustiteľné a aj tak žiadam odpustenie. Prepáč.“
„Odpúšťa sa ti.“ Povedala som pomaly. Odpustila som mu. Prečo nie? Nehnevala som sa naňho, ani trochu. Pozrel na mňa jeho veľkými očami. Pousmiala som sa. „Naozaj. Nemá význam hnevať sa. Niekedy jednoducho povieme veci, ktoré potom ľutujeme. A ak sa úprimne oľutujú... Nevidím dôvod, prečo ti neodpustiť.“ stále som sa usmievala.
„Ďakujem.“ Povedal. Usmial sa. Biele zuby mu zažiarili v slnku. Znovu som pocítila tú nevysvetliteľnú náklonnosť k jeho osobe. Bolo to zvláštne.
Zabehla som do obchodu a povedala rodičom, že idem na kávu s kamarátom. Kaviareň bola len pár desiatok metrov od obchodu. Usadili sme sa do pohodlných kresiel. Jeho strhaný výraz nezmizol. Všimol si, že si ho premeriavam. A tak som sa všetko dozvedela. Nechal priateľku po nepríjemnej hádke, povedal, aby mu vrátila prsteň. Boli zasnúbení. Boli. Neviem prečo a bolelo ma to aj zaňho. Mala som pocit, že ich vzťah som zničila ja. Pokrútil hlavou. „Som rád, že sa to stalo. Keby sme sa neboli pohádali nebol by som sa to dozvedel, oženil by som sa s ňou...“ striaslo ho.
„Je to tak zlé? “ opýtala som sa. Čo môže byť taká hrozná rana pod pás, že by niekto taký ako tento muž povedal snúbenici aby mu vrátila prsteň?
„Bohužiaľ áno.“ Pozrel na mňa a zaváhal. „Mala dvoch snúbencov.“ Hlas mu preskočil a jeho oči sa zaleskli. Nevedela som čo povedať. „Je mi to ľúto.“ Povedala som, ale pripadalo mi to len ako fráza, nie slová vyjadrujúce skutočnú ľútosť ktorú som cítila. Ľútosť za také zneváženie tak obrovskej lásky.
„Miloval som ju... Neviem čo robiť. Zložil som sa. Ako bábka. Hovorím si, že som chlap, ale...“
„No a čo,, že si chlap? Vy nemôžete prejaviť žiaľ? Veď máte srdce tak ako každý...“
„To srdce vo mne zomrelo...Dobre, ale dosť bolo o mne, čo sa stalo , stalo sa a bolo by horšie keby som to zistil ako manžel a možno dokonca aj rodič. Nie malo to byť takto.“ Neveselo sa usmial.
Pozerala som naňho. Pozerala som do jeho utrápených očí a verila, že raz bude šťastný.
„Nechápem ako to mohla spraviť...“ povedala som v zápale hnevu voči dievčine, ktorá takto manipulovala ľudí okolo seba a ubližovala im. „No vieš, je to celkom jasné.“ Pousmial sa. „Peniaze.“
„Ehm, som no...“ začal pozerajúc na mňa trochu nesvoj...
„Bohatý.“ Povedala som s úsmevom.
„No, hej.“
„A ten druhý tiež...“
„Áno.“
„Och. A on je na tom ako?“
Tentoraz sa už úprimne zasmial. „Ten druhý je na tom trochu inak ako ja. On je vieš, jemu by v podstate mohla byť dcérou a on je tak nejako zvyknutý na takéto správanie.“
„Ako si niekto na to môže zvyknúť?“
„Neviem, ale jemu by to vlastne ani nevadilo, keby si ho zobrala pre peniaze. Al najviac ho nahnevalo to, že chcela vypiecť aj so mnou. A tak jej to pokazil. A povedal jej to. Vtedy zúrila.“ Dokončil opäť smutným hlasom. Rozhodla som sa zmeniť tému. Bohužiaľ v nej bola zainteresovaná, ale snaha bola ocenená smiechom. „Ďakujem.“ Povedal.
Rozprávali sme sa o všetkom možnom a ako minule sme sa nenudili. Čas s ním zbehol rýchlo a v kabelke mi zazvonil mobil. Rodičia sa po mne zháňali. Ospravedlnila som sa, že už musím ísť, ale som rada, že som ho stretla a že nie som rada čo sa medzi nimi stalo samozrejme. „Rád som ťa stretol.“ Povedal s úsmevom. Boli sme len dvaja ľudia, ktorí sa už stretli a možno sa už nikdy viac nestretnú. Boli sme dvaja ľudia, ktorých osud ovplyvnil osud toho druhého. Boli sme dvaja ľudia, ktorých osud bol stretnúť toho druhého ešte veľa ráz. A ovplyvňovať život toho druhého čoraz viac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár