„Ahoj, zlato. Prepáč, ale s tatkom sa chvíľu zdržíme. Stretli sme jeho kolegu a tak si dáme kávu. Vydržíš to tam bez nás chvíľu?“
„Mami, nie som malé dieťa, a áno vydržím. Príjemné posedenie. Nemusíte sa ponáhľať, ale vieš, že budem len rada, keď prídete.“ Usmiala som sa.
„Dobre, dávaj na seba pozor.“
„Samozrejme, aj vy, maj sa.“ Zložila som. Znovu som vložila telefón do tašky a ukryla ho do tieňa pod lehátkom.
Boli sme na dovolenke. Moja mamka, môj tatko, môj pes a ja. Ja som bola na kúpalisku pod hotelom. Mali sme tu voľný vstup, teda bolo to zaplatené v nie najnižšej cene ubytovania. Môj najdrahší pes, bol s rodičmi, ktorí sa šli prejsť. A tak som ležala sama na kúpalisku, lebo mne sa prechádzať v takej horúčave nechcelo.
Než som si stihla vložiť slúchadlá naspäť do uší a opustiť realitu, ozval sa mužský hlas. Pozrela som proti slnku. Týčila sa nado mnou mužská postava. Scvrkla som sa. Ale potom som si uvedomila, že by ma asi nikto neuniesol spred stovák očí. „Áno?“ Žmúrila som proti slnku. Nevidela som ho poriadne.
„Nevieš náhodou, kde sú toalety?“
„Náhodou viem. Pôjdete pomedzi lehátka, prejdete okolo malého bazénika, stále pôjdete po tom chodníku, prejdete cez schody a ešte pár metrov a dáte sa doľava. Na konci je veľká budova, sú tam aj prezliekárne. Keď vojdete nepôjdete rovno, ale odbočíte doprava a na konci sú toalety.“
Postava váhavo stála nado mnou snažiac sa zapamätať si cestu. „Viete čo? Aj tak nemám čo robiť, ukážem vám to.“ Usmiala som sa. Postavu to evidentne prekvapilo. „Ďakujem.“ Povedala milo. Vstala som a postava cúvla. Konečne som si ju mohla poriadne obzrieť. Nebol to tak starý muž ako som myslela. Určite mal dvadsať, ale nie viac než tridsať. Bol opálený, veľmi opálený a pekne. Mal vyšportovanú postavu. Bol asi o hlavu vyšší než ja. Mal príjemnú tvár, ktorú mu sčasti zakrývali okuliare. Vzala som si tie svoje. „Môžeme?“
„Samozrejme.“
Predierali sme sa okolo opaľujúcich sa ľudí. Na krku neznámeho som si všimla prívesok. „Máte pekný prívesok.“ Povedala som.
„Ďakujem.“ Usmial sa. Mal pekný úsmev. „Tykaj mi.“ Usmiala som sa a prikývla na znak súhlasu. Obišli sme detský bazén, kde sa šantili deti. „Si tu sám?“
„Nie, som s mojou priateľkou.“
„Aha, ja som tu s rodičmi. Ste tu prvý raz?“
„Ja áno, priateľka tu už bola, vraj sa jej to tu minule páčilo, tak sme prišli.“
„Tvoja priateľka má dobrý vkus. Je to tu fakt super.“
„Aj mne sa tu páči.“ Pritakal. „Nič ma do toho nie je, ale prečo ti priateľka neukázala toalety?“
Zasmial sa. Mal hrubý smiech, taký ako jeho hlas, ale nebol nepríjemný, naopak, dobre sa počúval. „Spí, a už som sa naučil , že neradno je budiť dievča, lebo sa zmení na dračicu.“ Opäť sa zasmial. Potom sme šli v tichosti. Ukázala som mu toalety. „Keby si niečo potreboval, vieš, kde ma nájdeš.“
„Ďakujem pekne.“ Odhalil rad bielych zubov. V prítmí budovy si dal dole okuliare a ja som sa do nich prvýkrát pozrela. Pozerali na mňa oči plné sebavedomia, prirodzenej autority a nežnosti.
Odišla som naspäť k svojmu lehátku a k svojej MP3ke. Ľahla som si, zapla si hudbu, ktorá vytvorila priehradu medzi realitou a snívaním. Stihla som si ešte všimnúť, že neznámy sa už vrátil. Ľahol si na lehátko vedľa môjho. Privrela som oči. Vietor, čo pofukoval od rána ustal. Nepáčilo sa mi to. Začínalo mi byť príliš teplo. Vrtela som a ošívala. Posadila som sa. Rozhliadla som sa okolo seba. Vybrala som hodinky a skontrolovala čas. Keď som sa pozrela na druhú stranu zistila som, že ma niekto sleduje. Usmiala som sa. „Príliš teplo.“ Povedala som s úsmevom. „No hej.“ Pohľadom preskočil zo mňa na dievča ležiace na ďalšom lehátku. Pripekala už tak pripečenú pokožku. „To je ona, áno.“ Pousmial sa, keď zistil, že som sa pozrela tým smerom.
„Akú hudbu počúvaš?“ opýtal sa ukazujúc na môjho čierneho záchrancu pred nudou. „Všetko a nič.“ Hodila som mu ju. Chvíľu sa s ňou babral. Z času na čas ma obdaril slovami ako: to poznám- to nepoznám- to čo je- ty počúvaš aj také?- fíha, to som nepočul, ale je to dobré. Podal mi ju. Odložila som ju do tašky. Vstala som a previazala si šatku okolo pása. Pohľadom ma sledoval. „Idem si niečo zajesť.“
„Smiem ťa odprevadiť?“ opýtal sa. Hodila som pohľadom k jeho priateľke. „Och, o ňu si nerob starosti. Pochopila by to. Je úžasná.“ Povedal to s takou adoráciou, že som mu nemohla neveriť. Potom na ňu ešte raz pozrel. Miloval ju. „Môže byť šťastná.“
„Prosím?“
„Môže byť šťastná, že má takého priateľa.“
Iba sa pousmial. Ukázal rukou smerom k rotunde. Tiež som sa usmiala. Vybrala som si peňaženku a spolu sme sa šli najesť a napiť. Sadli sme si k stolu, ktorý bol napoly v tieni napoly na slnku. Ja som si sadla na menej rozpálenú stranu. A on sa so smiechom ku mne po chvíli pridal. „Čo si dáš?“
„Radlera.“ Zrejme ho moja odpoveď prekvapila. „Čo?“
„Nič.“ Pokrčil plecami.
Išiel k pultu a doniesol mi Radlera a sebe čapované pivo. „Ďakujem.“
„Ako sa ti páči na prázdninách?“
„Fantasticky. Je to tu nádherné. Nie som veľký milovník opaľovania a horúčav a toto je pre mňa raj.“ Povedala som úprimne.
„Takže Bahamy a podobné ťa neláka?“
„Bahamy? Ja? Zrejme nikdy.“ Zasmiala som sa. „Po prvé nemáme na to peniaze a nikdy by ma nikto nedostal niekam, kde teploty neklesnú pod 28 stupňov, nie nie. Hory, lesy, to je fajn, chládok...“
Hlasno sa zasmial. „Úplne ťa chápem. Tiež mám radšej pokoj hôr.“
„Tak preto tu ste...“
„Och, to nie. Ona chcela ísť do Španielska, len nám do toho niečo prišlo a tak povedala, že musíme ísť niekam, kde sa môže opaľovať.“
„Aby keď sa po lete vráti, mohla povedať ´aha ako som pekne opálená´.“ Zasmiala som sa. „Prepáč.“
„To nevadí.“ Tiež sa zasmial. Napila som sa. Len to tak do mňa zasyčalo. Priletel ku mne nejaký hmyz. Zahnala som sa rukou a uhla sa. Bojím sa hmyzu, hrozne. Ale nechcela som sa úplne zosmiešniť. Odletel. Bola som rada. Ale potom opäť priletel. Krúžil okolo mňa a ja som mala dosť. Spišťala som, vstala, skoro som zo sebou vzala aj stôl a skryla sa za môjho dočasného spoločníka. „Čo sa deje?“ opýtal sa so smiechom. „Hmyz.“ Vysvetlila som. „Ja, hmyz, nie dobrá kombinácia.“ Pokrútila som hlavou.
„Aha.“ Stále sa smial, no pomával rukou nad miestom, kde som sedela. Sledovala som nevítaný hmyz ako porazene odchádza. „Už je preč.“ povedal. Chcel sa otočiť ale moje ruky na jeho chrbte mu v tom bránili. Zrazu som sa spamätala. „Prepáč.“ Dala som ich rýchlo dole. „To je v pohode.“ Usmial sa. „Prepáč, že som tak vystrájala.“
„V pohode.“ Zopakoval.
„Môžem ostať sedieť tu? Keby sa vrátila?“ pozrela som naňho. Do jeho priezračných očí. Ako morská hladina, ktorá sa nevie rozhodnúť či je viac modrá alebo zelená. „Samozrejme. Ak príde odoženiem ju.“
„Ďakujem.“
A tak som si dala obed s chlapcom, ktorého nepoznám, ale je strašne milý. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Mali sme veľa spoločných záujmov. „Máš súrodencov?“ opýtala som sa ho.
„Nie.“ Odvetil a zamyslel sa. „Ale keby som mal, chcel by som mať niekoho ako ty.“ Povedal otočiac sa ku mne pozerajúc sa mi priamo do očí, na perách úprimný úsmev.
Prekvapila ma tá správa, ale potešila. Nesmelo som sa usmiala. „Aj ty by si bol fajn brat.“ Pokrčila som nosom a rozosmiala som sa. Bola to tá situácia, boli to tie slová. Obaja sme sa smiali a smiali. Potom sme šli do bazéna. Bolo to fantastické osvieženie. „Všade dobre, vo vode najlepšie.“ Povedala som so smiechom.
„Hej.“
Stáli sme vo vode hlbokej pre mňa a tak akurát preňho. Pozrel na mňa. Otvorila som ústa, ale rýchlo ich zavrela. Rukou som si chytila nos a nadýchla sa. Bola som nad hladinou a zrazu sa nado mnou kopilo priveľa vody. Odrazila som sa odo dna a nadýchla sa. Pretrela som si oči. Pozerala som naňho a nedokázala sa vážne hnevať. „Prepáč, ale zdalo sa mi, že tebe trocha vody nevadí.“ Usmial sa. Rozosmiala som sa. „Nevadí. Len ma netop, lebo z toho mám panický strach.“
„Dohodnuté.“ Podal mi ruku na znak dohody. V očiach som uvidela záblesk útoku. Oblapil ma okolo kolien a zopakovala situácia spred pár sekúnd.
Okolo nás plával starší pán. „Och, súrodenecká rivalita.“ Pousmial sa na nás a plával ďalej. So svojím spoločníkom sme sa pustili do smiechu. „No tak vidíš už si povýšený na brata.“
„A ty sestru.“
„Teší ma.“
„Aj mňa.“
Vyšli sme z vody. Ja som šla rovno na lehátko a on na toaletu. Zrazu sa mi vzduch zdal chladnejší. Keď som vchádzala do vody varila som sa, teraz som sa striasla pred vetrom. S úsmevom na perách som pobehla k svojmu lehátku. Zabalila som sa a osušila do uteráku. Zrak mi padol na dievčinu ležiacu o pár metrov ďalej. Pozerala sa na mňa. Prívetivo som sa usmiala. Vysielala som k nej len tie najlepšie signály, ako máš skvelého chlapca, buď s ním šťastná, staraj sa oňho, zrejme si fajn holka. Táto konverzácia prebehla v mojej hlave. Než som uhla pohľadom...ten pohľad...to sa mi muselo zdať. Pokrútila som hlavou a ďalej sa venovala uteráku. Ľahla som si a opaľovala som sa. Nemohla som si vybrať knihu, lebo by som ju zamočila.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jajusqa123
14. 9.sept. 2011 18:55
Je to dobré Rýchlo ďalšiu!!
Napíš svoj komentár