Zamýšľal sa už niekto niekedy nad tým, prečo obývame túto planétu, prečo robíme to čo robíme, prečo konáme a myslíme tak ako to len my najlepšie vieme? Myslíte si, že jedinec akým každý z nás je, je dokonalý? Nie. Nikto z nás nie je dokonalý, perfektný, úžasný či iné ďalšie pozitíva.. Paradoxom na tomto všetkom je však to, že si to poniektorí z nás myslia, samozrejme možno nie všetci, pravdepodobne existujú výnimky a tým patrí česť, ale myslím, že pár, dokonca viac než len pár, takých výplodov, ktoré stvorila príroda existuje.. Patrím medzi ne ja, vy, vaša rodina, známi či nebodaj kamaráti? To neviem, úprimne to ani akosi neriešim. Veď prečo by som aj mala?
Skôr mi ale vŕta hlavou otázka, nad ktorej významom alebo zmyslom som sa už nie raz pozastavila, t.j. kto z nás je alebo sa môže považovať za normálneho? Čo vlastne znamená slovo normálnosť? V slovníku cudzích slov je pojem normálny charakterizovaný ako bežný, pravidelný, prirodzený, alebo taktiež podliehajúci normám. Iróniou na tom je len to, že v dnešnej dobe je celkom normálne to, keď niekto niekoho zavraždí, prepadne, okradne a v neposlednom rade i to, keď sa človek otočí druhému chrbtom. Možno si poniektorí práve vtedy, keď vidia úbohého, chorého, ledva žijúce starého človeka ako nesie tašky plné nákupov, poprípade liekov na utíšenie bolesti či iných nepochybne hodnotných a pre neho určite dôležitých vecí, položia otázky typu: prečo ja, prečo práve ja by som mal byť tým kto mu pomôže, prečo nie iný, prečo ja? Možno práve tieto alebo nebodaj ešte iné otázky si poniektorí v takýchto situáciách položia. Na druhej strane, čo je nebodaj ešte horšie, sú aj takí, ktorí prejdú okolo bez mihnutia oka, bez nejakého prívalu ľútosti a potreby pomôcť mu. Myslím, že toto je u nás dosť bežné, ale je to aj normálne? Dovoľujem si tvrdiť, že nie.
Myslím, že z tohto praktického príkladu vyplýva to, že sa my ako ľudia stávame čoraz ľahostajnejšími k potrebám druhých, no a práve pritom zabúdame nato, že možno práve bez nich by sme neboli ničím resp. tým čím sme teraz. Áno, vyznieva to možno strašne, ale priznajme si - stáva sa to už bežnou realitou. Bohužiaľ, ďalšou nepríjemnou stránkou nášho bytia, tu na tejto Zemi, je taktiež to, že sa správame deštruktívne k nášmu prostrediu, ktoré je okolo nás. Ničíme ho, či už vedome alebo nevedome, úmyselne, či nebodaj neúmyselne, ale záver je aj tak rovnaký - robíme to a v budúcnosti to bude ešte horšie, pokiaľ s tým niečo radikálne nespravíme. Pýtam sa ale: naozaj je taký malý počet ľudí, ktorí si uvedomujú možné následky a snažia sa s tým niečo spraviť? Naozaj sú všetci ostatní natoľko zaslepení mocou, peniazmi či ešte inými nepochybne plnohodnotnými vecami, že si neuvedomujú kam ľudstvo speje? Možno niektorí, možno práve vy ste tými, ktorí čakajú a čakajú v nádeji, že niečo osvieti ich konanie a myslenie a všetko sa na dobré obráti. Ľudí, ktorí žijú v tejto domnienke asi prekvapí, že takto to v skutočnosti nechodí, aj keď ako sa vraví – nikdy nehovor nikdy... Dobre, čisto teoreticky ich možno predsa len niečo raz osvieti, ale čo keď to príde vtedy keď už bude úplne neskoro? Pravdepodobne vtedy bude už celkom zbytočné sa nejakým spôsobom snažiť o zvrátenie existujúcej situácie, nebodaj ešte aj o jej úplne odvrátenie, taktiež bude úplne zbytočné nejaké spytovanie si vlastného svedomia, či snaženie sa o zbavenie pocitov viny či nebodaj snahy o nájdenie toho kúska ľudskosti, ktorý v každom z nás nepochybne je.
Je celkom zbytočné ledabolo nad týmto mávnuť rukou a tváriť sa, že sa nič nedeje, opak je však pravdou. Sme ľudia a mali by sme sa nad sebou a svojím konaním vážne zamyslieť a prehodnotiť ho, aby sme neskôr, keď nastane posledný deň nášho žitia, nemuseli ľutovať nič z toho, čo sme spravili, povedali alebo nebodaj z toho čo sme zanechali tu na tejto planéte, možno pre naše budúce generácie. Čím skôr si to uvedomíme a začneme podľa toho konať, tým skorej máme šancu na prežitie akého-takého plnohodnotného života.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
janik91
10. 2.febuára 2007 22:31
nemyslis ze sa tak spravame kvoli tomu, ze v nas ostalo este vela zvieracieho? bolo by to tu nadherne miesto na zivot, keby sme dokazali vzdy pocuvat len to najvyssie v nas, alebo aspon to svedomie, lenze... ale suhlasim s tebou
2
joj...mne sa najviac pacilo ci sme normalny....bo nad tym som sa aj ja casto zamyslal a podla mna nikto nie je normalny...tym padom sme normalni vsetci
Napíš svoj komentár