Jej neutíchajúce slzy splývali s teplými dažďovými kvapkami,
dopadali na jej rozpálenú pokožku,
nevnímala svet navôkol.
Cítila vytúženú slobodu,
dážď z nej zmýval nekonečnú bolesť,
kvapka po kvapke stekala po živote zničenom obličaji.
Nevedela ako ďalej,
nevedela ,čo bude zajtra,
čakala na zázrak, na svojho anjela strážneho,
ktorý, z upršaného dňa spraví slnkom naplnený okamžik,
ktorý, vyčarí na tvári úsmev ak pocíti smútok,
ktorý, jej povie, že láska nekončí smrťou.
Naďalej kráčala bezducho v daždi prichádzajúc o silu,
padla na kolená,
srdce jej zvieral žalostný smútok.
Všetko sa na ňu zosypalo ako domček z karát,
bola bezmocná sťa dieťa,
pozdvihla hlavu k nebu a zalapala po dychu.
Nad ňou sa zrazu objavila dúha, dúha nádeje a šťastia,
Oblaky sa rozplynuli sťa zlý sen,
Hrejivé lúče slnka jej usušili slzy,
Kvety vôkol nej rozkvitli,
Pocítila zvláštny pocit pokoja a vyrovnanosti.
Svet bol krásny, o takom vždy snívala,
tá dokonalosť však bola nie pozemská.
Jej duch sa vznášal nad bezvládnym telom ležiacim v kaluži bolesti,
no naplnená dlho očakávaným pocitom radosti,
vybrala sa konať ďalšie posolstvo,
avšak do sveta, pre nás smrteľníkov, dosiaľ nepoznaného...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár