Pred Vianocami som predávala pohľadnice, krásne zabalené v priehľadnom celofáne s podpisom Unicefu. Výťažok z predaja putoval deťom do Afriky. Mala som super pocit, že som aspoň trochu pomohla tým chorým a hladným a neviem akým ľuďom v Afrike, ktrorým sa nedostalo toľko šťastia, ako napríklad mne.
Keď som sa mala rozhodnúť, či budem v meste predávať modré gombíky, samozrejme som súhlasila. Veď je to dobročinná akcia, bude to super(a ešte k tomu sa ulejem zo školičky chaaa).
Teda.. ak mám byť úprimná, veľmi sa mi nechcelo behať po meste a naháňať okoloidúcich nevinných chodcov, či prispejú do pokladničky..ehm ale vnútorný voice mi našepkával, že zabijem deň, ale nebude to zbytočné.
Neznášam totiž, keď ma niekto na ulici vytrhne zo snov a niečo odo mňa chce.ani takéto cielené zbierky..v jeden deň/týždeň, keď sa zrazu všetci majú skladať..prečo nepomáhať, nejakým skôsobom stále? Efektívne? Načo takéto nárazové agresívne zbierky??? Nič to..ešte sa to len začína...
Bolo nám povedané..to len pre ilustráciu): Stretnete sa o ôsmej pred vedeckou knižnicou s miestnym koordinátorom, ten vám všetko ozrejmi, čo a ako...beďte presní!!!
Samozrejme sme prišli presne..a ešte sme si nejakých tých pár minút počkali kým prišiel niekto, kt mal dočinenia s Unicefom. Ten človiečik nás zobral do vedeckej knižnice..presnejšie do nejakého podzemného tunela, ktorý moholv minulosti slúžiť ako úkryt pred zločincov bystrických...s napätím sme čakali, že na nás vysype informácie okolo Unicefu..niečo o aktivitách a fungovaní-teda určite som čakala aj nejaké ten skromný prejav úcty, že sa zúčastníme takej ušľachtilej činnosti. Nič také.
Dovedeli sme sa skôr to, žo "kolega" príde čoskoro. Áno o deviatej sa dostavil niekto s vykosenými vlasmi a s tričkom Unicef. Znova plná očakávania som sa zmierila s odporným pocitom v hlave a závratmi spôsobené nedostatkom vzduchu v tej katakombe. Keď sa zíde 30 ľudí pre dobrú vec, kyslík je dosť nenahraditeľný-hlavne v takých malých priestoroch extrémneho charakteru!
Takže..čavte ja som miestny koordinátor....
Upozorňujem vás, že je tu málo vzduchu. Preto, ak je to možné, nedýchajte!
Baby!Vy ste meškali hodinu! Nenapíšem vám ospravedlnenku! Ja si môžem dovoliť meškať, som koordinátor!
Dôležité: NEKRADNITE Z POKLADNIČIEK!!
Aj ja som tu asi preto, aby som pomáhal..Áno , možno aj baby vzadu prišli s dobrým úmyslom.
Nesmie tam nič chýbať.
Vieme, ako kradnete!
Náklady na výrobu gombíka sú nízke. Oblečiete si tričká.
Tie tričká sú maximálne zovčera...
A podobne..zhruba takto nám boli ozrejmené účely a spôsob charitatívnej štvrtkovej činnosti.
Vyšli sme teda plné hmmm...elánu....do ulíc. To, čo sme zažili v tej podzemnej diere ma demotivovalo nahovárať si, že peniaze, ktoré zbierame sú na dobrú vec. Keď sa povie Unicef, bežný človek si vybaví pomoc ľuďom v núdzi...ja peniaze, ktoré idú do neznáma a nenásytných zberačov financii od obyčajných ľudí.
Tých pajkov sme zjavne zaujímali len ako poslíčkovia, ktorí prinesú peniažky. Ľudí na ulici chámu ako zdroj peniažkov. Vraj sa nemajú za čo hanbiť. Prečo sa teda nechvália tým, čo dokázali?? Len prázdne slová.
Chcelo sa mi zahodiť tú modrú pýchu s námisom hrdej "humánnej" organizácie, ktorú som mala oblečenú aj s tou igelitkou gombíkov a pokladničku, 100% zapečatenú proti krádeži.
Po čase som však pocítila chuť tromfnúť ostatných v predaji, ako zver ísť po zisku a orobiť čokoľvek preto, aby sme predali čo najviac tých plastových somarín. Je to pre dobrú vec. Je to pre dobrú vec? Často som zabudla, že nepredávam umelú hmotu, ale možno kupujem vzdelanie deťom v Ugande. Ľudia, ktorí si kupovali modrý gombík takisto kupovali len odznak...neprispievali ľuďom v núdzi.
Keď nám takmer nevládna tetuška vhodila s úprimným a dobráckym úsmevom 10 korún, ktoré ledva naškriabala so slovami: "To je pre detičky", chcelo sa mi plakať. Naozaj sa tie peniažy dostanú k ľuďom, ktorí to potrebujú?? Viem..naivná otázka. Aspoň si to chcem nahovárať..niekoho tým prdsa musíme zachrániť.
Isté však je, že chcem pomôcť ľuďom, ale určite nie od Unicefu.
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
didojelen
24. 5.mája 2008 19:37
uha.. suhlasim s tebou.. ale smola ze som ta nestretla ked si predavala..
3
Tiež som počas štúdia robila rôzne zbierky a k tomu zlodejstvu...myslím že vedel o čom hovorí. Videla som viaceré predavačky unicefu,ako si po zbierke štedro nadelili do vrecka. On nemal dôvod strácať čas rozprávaním o ich zásluhach. Tie si môžeš zistiť predsa aj sama. Jasné že nie všetko ide deťom. Ale aspoň časť isto
4
No zaujímavý článok, myslím, že tí ľudia sa k vám mohli správať milšie, robíte to zadarmo a dobrovoľne, takže fakt mohli mať trochu iný postoj k vám.
Napíš svoj komentár