"Plide domov." vyhlásil, keď som ho večer ukladala do postele a ukázal svojim maličkým prštekom na fotku, ktorá stála v rámčeku na nočnom stolíku.
Aj ja som si to želala, ale určite som to nemohla vyhlásiť na sto percent. Lenže on mal svoj malilinký svet a nevedel, čo to vojny vlastne je. Nevedel, aké hrôzy to sú. Ale v podstate tam kde bol, sa vojna takmer neprejavila. Až na to, že v dedine nebolo ani jedného mládenca.
***
Prešiel týždeň a ja som začínala pochybovať, že sa Dávid vráti. Aj Sam sa pýtal, prečo mu to tak dlho trvá a ja som nemala silu povedať mu, že možno vôbec nepríde.
Okolo deviatej ráno, v čase keď zvykla chodiť pošta sa domov rozľahlo zabúchanie klopadlom. Samozrejme, Sam bol prvý pri dverách a keďže sa dosť vytiahol, rovno ich aj otvoril.
"Do ste?" opýtal sa a výhražne si premeriaval hosťa. Stále som si myslela, že je to poštár.
"Je tu Júlia?" začula som hlas, ktorý som už nepočula dlho, no stále som si ho pamätala. Ostala som zarazene stáť.
"Juju? Niedo plišiel. Hladá teba." povedala odstúpil od dverí. Utekal naspäť ku svojim hračkám a mňa tam nechal stáť.
Stáli sme na prahu a dívali sme sa na seba. Uvedomovala som si, že som sa zmenila, ale on sa zmenil viac. Na líci mal dve jazvy, jeho oči akoby posmutneli. Uniforma dávno nevyzerala tak, ako keď vtedy prišiel.
"Poď dnu." povedala som po chvíli a rukou som naznačila smer do obývačky.
Urobil dva kroky a stál v chodbe ja som zatvorila dvere a chvíľu som nerozhodne stále. Potom som pristúpila až celkom k nemu a objala som ho. Tuho.
"Máš niekoho?" zašepkal mi do ucha.
Pokrútila som hlavou. Nemohla som rozprávať. Nemala som slov. Toľko som mu toho chcela povedať.
"Stále ťa ľúbim. Len vďaka tebe som mal silu prežiť." povedal a z náprsného vrecka na ľavej strane vybral ošúchanú fotografiu.
Pobozkala som ho. Áno ja jeho.
Bol som bez neho tak dlho a nechcela som aby naše spoločné minúty pominuli. Bála som sa, že možno nie je skutočný, že možno iba snívam a za chvíľu sa zobudím.
Lenže on bol skutočný.
***
Samuela som vysťahovala z mojej postele a ostal tam Dávid. Ako som zistila, jazvy mal po celom tele, ale najdôležitejšie bolo, že jeho srdce bilo. Stále. A len pre mňa.
O tri toky šiel Sam do školy a my sme mali jednoročnú dcérku Lesanu. V mojom brušku bolo už naše druhé dieťa a všetci sme boli šťastní, aj napriek tomu čo sme prežili.
Katka s Petrom mali na prvý pokus dvojičky, chlapčeka a dievčatko a potom mali ešte jedného chlapčeka a dali mu meno Dávid. Monika si nakoniec zobrala Kevina, ktorý mal však onedlho na to nehodu a ona zdedila všetok jeho majetok.
Dávid mi porozprával všetky hrôzy vojny, ktoré zažil, ale tento príbeh nie je o vojne. Ani o jej hrôzach. Je o tom, že ak je láska dosť silná a je naozaj skutočná prežije všetko. Aj čas, aj pochybnosti aj všetky skúšky. Je mnoho dievčat, ktoré prežili to čo ja, ale sú mnohé, ktorým sa priatelia, či muži z vojny už nevrátili. A takisto sú aj mnohé ženy, ktoré položili svoj život počas vojny.
THE END
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár