Pritiahla si golier kabáta bližšie ku krku. Bola jej zima, ale nemohla odísť. Čakala na niekoho dôležitého.
Bola nervózna. Ruky sa jej triasli skôr od nedočkavosti, nervov ako od zimy, ale nikto okoloidúci by nepoznal rozdiel. Pre nich bola nezaujímavá.
Čakala už vyše hodiny a vedela, že už nepríde, ale aj tak ho čakala. Veď čo ak by predsa?
Vytiahla u vrecka kabátu balíček cigariet. Už dlho nefajčila. Možno aj rok. Kúpila si ho, lebo už keď išla na ich miesto, vedela, že ho neuvidí. Že nepríde.
Otvorila škatuľku a vybrala jednu cigaretu. Zapálila ju. Zhasila ju takmer nezačatú. Známy pocit v hrdle, v pľúcach ju naplnil strachom.
To, že prestala fajčiť bolo znakom jej silnej vôle, toho že je silná, že môže dokázať čokoľvek. Ak by znovu začala, vedela by to, čo zatiaľ len tušila. Že už nie je taká ako pred tým.
A predsa si vybrala ďalšiu. Zapálila ju a celú vyfajčila. Nervózne pozrela na hodinky. Čakať? Odísť? Bola jej zima. Bola sama. A stmievalo sa.
V mysli si vybavila jeho úsmev, spôsob akým sa s ňou rozprával.
Od ich posledného "Ahoj, vidíme sa" prešlo viac ako pol roka.
"Si hlúpa. Čakáš tu na niečo, čo nebude. NIKDY!" povedala sama sebe a posledné slovo zakričala do chladného jesenného vzduchu. Niekoľko ľudí sa na ňu so záujmom pozrelo. Dve staršie panie v družnom rozhovore svorne pokrútili hlavou, možno nad ňou a možno nie, to istotne nevedela.
Po tvári sa je začali kotúľať slzy. Bola jej ešte väčšia zima ako doteraz, ale predsa tam stála. Čo ak?
Už dávno by bola odišla. Ale nevedela sa pohnúť ďalej. Zasekla sa na tom mieste. Pre ňu už nič nemalo zmysel, alebo aspoň tak sa jej to zdalo.
"Ochorieš" zastal pri nej. Nie ten na ktorého čakala. Iný.
Smutne pozrel na balíček cigariet v jej ruke. Potom na jej nohy. Bola bosá. Zvykla si chodiť bez topánok.
"Poď vezmem ťa späť." vyzeral ako anjel. Nasadla k nemu do auta.
Opäť bola zavretá vo svojej izbe. Opäť bola sama sebou.
Sedel oproti nej.
"Myslím, že budeš musieť začať brať lieky. Inak sa odtiaľto nedostaneš." usmial sa a pohladil ju po líci.
Bol k nej taký dobrý. Nemohla mu povedať, že aj napriek jeho prístupu k nej, nedokáže mu dať všetko. Pretože ten, ktorý si všetko dôležité vzal je navždy preč.
"Ja viem." povedala namiesto toho.
Podal jej jej laptop. Pripojenie na internet nemala, ale ani ho nepotrebovala. Stačil obyčajný poznámkový blok.
"Napíš všetko, čo si cítila tento raz." vstal a odišiel.
Ona zavrela notebook. Postavila sa k zamrežovanému oknu a pozerala von.
"Musíš sa pohnúť ďalej. Teraz je ten čas." posadila sa naspäť na posteľ. Otvorila laptop a písala. O všetkom. Čo k nemu cítila, čo si myslela, že on cíti k nej, čo spolu zažili. Keď skončila cítila sa ľahšia a vonku už bola tma.
"Budeš v poriadku. Len to chvíľu potrvá. Ale veď ani rozbitá bábika nie je opravená za pár minút." povedala svojmu obrazu v okne. Priložila prst tam, kde sa odrážala jej smutná tvár. Cítila chlad.
Dýchla na okno a nakreslila tam usmievavého smajlíka. Usmiala sa. Bude v poriadku. Chce to len čas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár