„Rýchlejšie!“, kričala žena na mulu a tresla ju prútom, „Prosím!“
Hovorila ťahavo, ako ľudia z pobrežia. Mula sa pohla a pomaly ale isto smerovala k palácu. Zastavila až takmer na vrchole kopca.
„Teraz ma nemôžeš sklamať,“ dohovárala jej žena, ani ju nebila. Už nemala síl. Ale mula sa rozhodla že ju nesklame. Zabrala poriadne ešte raz a ocitli sa pred bránou. Žena zaostrila a s potešením zbadala že v jednom okne sa svieti.
,,Haló!“, zakričala, ,,Je tu niekto?“
Ozvali sa kroky a ona zazrela svetlo lampáša. Blížil sa k nim starý muž. V jednej ruke niesol lampáš a v druhej paličku o ktorú sa podopieral.
„Dobrý deň,“ pozdravila ho žena a pokúsila sa o úsmev, ,,Sme noví nájomníci pána Lozandena. Pustíte nás, prosím dnu?“
Starec si ju premeral a potom zamračene povedal: „Ja nemôžem nikoho púšťať dnu. Zavolám pána a potom sa uvidí.“
,,Ale tu prší,“ chabo namietla žena, ,,A mám tu deti.“
,,Sú hádam z cukru?“, opáčil starec a kráčal preč.
Žena sa na sekundu oprela o bránu aby nabrala dych ale potom sa rozbehla k vozu. Zobrala najmladšieho do náručia a hlavičku mu položila na plece. Skrehnutou rukou ho slabo hladila po vláskoch.
,,Už bude dobre, Jansi,“ šepkala, ,,Ohreješ sa a bude dobre.“
Obišla voz a privinula si aj staršieho chlapca hoci ten musel stáť.
,,Joj, ty si ale mokrý Sadam,“ usmiala sa naňho a rozstrapatila mu vlásky, ,,Teraz pôjdeme do nášho nového domčeka, miláčik. Všetko bude výborné.“
Zdalo sa že to hovorí skôr sebe ako im.
Odrazu sa od brány ozvali ťažké kroky. To sa blížil pán Lozander. Bol to mocný muž s krátkymi svetlými vlasmi a dlhými fúzami. Dalo by sa povedať že je impozantný. Oblečené mal len nohavice, čižmy a rozhalenú košeľu hoci bola poriadna zima. S miernym pohŕdaním sa pozrel na ženu.
,,Kto ste?“, zavrčal.
,,Ilikanisová,“ povedala žena takmer vydesene, ,,Maylin Ilikanisová. A toto sú moji chlapci.“
,,Nestojím o váš rodokmeň,“ zavrčal ešte horšie, ,,Pýtam sa teda inak, čo tu chcete?“
,,Som vaša nová slúžka,“ povedala Maylin nervózne.
,,Aha,“ prikývol Lozander, ,,Otvorte bránu!“
Starček sa jal otvárať. Maylin v duchu žasla že nechá takého starého muža vykonávať túto činnosť. Ale nepovedala nič.
,,Na čo čakáte?“, opáčil Lozander keď bola brána otvorená, ,,Zaveďte si sem tú mulu!“
Maylin zobrala uzdu a nasmerovala voz do brány. Chlapci sa vystrašene držali za jej roztrhanú sukňu.
Sotva bol voz vo dvore, Lozander ju zarazil: ,,Nechajte to už. O to sa vám postarajú. A teraz poďte so mnou. Ukážem vám kde budete bývať.“
Viedol trojicu do domu. Keď sa Maylin ocitla na chladnej podlahe, ľutovala že nezostala vonku. V dome vládol chlad a staré veľké izby vyvolávali zvláštny pocit tiesne a desu. Po stenách rozvešané obrazy, málo nábytku, proste nič príjemné. Cítila ako sa k nej chlapci ešte viac pritisli.
,,Nečakal som že si privediete aj tých parchantov,“ hovoril Lozander , ,,Buďte rada že ich tu nechám. Ale budú pomáhať. Nikto ma tu nebude vyžierať pre nič za nič.“
,,Ale pane,“ namietla Maylin, ,,Jansi má len 3 roky.“
,,Nejaká práca sa už preňho nájde,“ vyhlásil Lozander, ,,Postele pre nich tiež nemá, uložte ich ako chcete...Tuto je kuchyňa...“
Kuchyňou myslel tú ošarpanú miestnosť kde nič nepripomínalo kuchynské vybavenie.
,,Ráno očakávam raňajky presne o pol siedmej,“ pokračoval, ,,Neviem ako to máte vy južania ale tu sa vstáva zavčasu...tu je salón...v ňom musí byť celý deň zakúrené...tamto jedáleň...dávajte tu raňajky pre mňa a pre moju ženu...a neobšmietajte sa mi tu! Vás ani tých parchantov tu nemá byť vidieť. Berte si ich do kuchyne alebo nech sedia v izbe. Á! Tu máte izbu.“
Jej izba bola malá miestnosť s jednou posteľou a malou skrinkou. To bolo všetko. Nevedela si predstaviť kde sa tam všetci traja popracú.
Nabrala dych a odhodlala sa požiadať: ,,Pane, viem že je to opovážlivé ale nenašlo by sa šatstvo pre mňa a pre deti. Mohli by ochorieť, keď budú takto v mokrom.“
,,To je váš problém,“ odbil ju, ,,Vy si robte čo sa vám zachce.“
Zabuchol dvere a odišiel.
Maylin sa na chvíľku zamyslela ale z myšlienok ju vytrhol Jansi: ,,Maminka, mne je zima.“
Chlapček sa triasol na celom tele.
Po ňom spustil aj Sadam. Obaja sa pustili do takého zúfalého plaču že mala Maylin pocit že jej prasknú bubienky. Rýchlo vyzliekla obom chlapcom premočené košieľky. V takom mokrom predsa deti nesmú zostať. Pod košieľkami mali krátke nohavičky ale tie boli tiež ako mokrá handra. Takých nahých ich strčila do postele pod chatrnú prikrývku. Deti drkotali zúbkami a už zase naťahovali.
,,Keby som aspoň čaj mohla urobiť,“ uvažovala, ,,Takto naisto prechladnú.“
Pohladila chlapcov po mokrých hlavičkách a opýtala sa: ,,Budete sa tu sami báť?“
Chvíľku uvažovali ale potom pokrútili hlávkami.
,,Mamička urobí čajík,“ povedala im, ,,To vás zohreje že vám bude ako na pláži.“
Rýchlo vykĺzla kým si to chlapci nerozmyslia. Bežala potichu do kuchyne, akoby sa bála že ju niekto stretne. Rýchlo za sebou zavrela dvere a dala sa do prehliadky zásob. Niečo sa tam našlo a keďže bola zdatná kuchárka, vedela z toho mixu zostaviť čaj. Pustila sa do práce ale stále napínala uši, či sa niekto neblíži alebo či deti neplačú. Čaj spravila len tak napochytro a už ho aj naliala do dvoch šálok a bežala späť. Potichu ako myška vkĺzla do izby. Chlapci ležali bez pohnutia a keby im nežiarili zelené očká, myslela by si že snáď spia.
,,Mamička je tu,“ zašepkala.
Sadam sa nadvihol na rúčkach a jednu už naťahoval za šálkou. Maylin mu ju podala a vzápätí vtlačila druhú do Jansiho rúk. Chlapci hltavo pili takmer horúcu tekutinu. Maylin ich spokojne pozorovala. Keď sa takto pekne napijú, hádam z toho nebude choroba. Chlapci jej vrátili šálky a schúlili sa do klbka.
,,A teraz budeme pekne spinkať,“ šepkala Maylin.
Prikývli a zavreli očká.
,,Mama,“ ozval sa zrazu Sadam, ,,Ten ujo bol zlý.“
,,Nikto nie je zlý,“ povedala Maylin, ,,Možno je nešťastný. Ale zlý určite nie.“
,,Aha,“ prikývol Sadam, ,,Dobrú noc, mamička.“
A už spal. To bolo pre Maylin najdôležitejšie. Pamätala si ešte reči starých žien v dedine: ,,Nič nie je horšie ako keď dieťa nespí. Potom je za pár dní po ňom.“
Keď sa postarala o chlapcov, uvedomila si že aj jej je poriadna zima ale nemala sa ako prikryť. Chalani boli v postieľke aj bez nej dosť natlačení. Nemala si ani čo prezliecť a nikto by ju nedonútil odísť z izby. Tento dom jej naháňal hrôzu. Ktovie či v ňom aj nestraší... Prisunula si stoličku a s myšlienkou že pre jednu zlú noc ešte nezomrie zaspala.
Svitlo ráno. Búrka sa ustálila do tichého dažďa a oparu. Maylin sebou trhla. Roztvorila oči a pretiahla sa. Všetky údy ju z tej stoličkovej noci boleli. Šaty mala stále mokré. Dalo jej námahu aby sa rozpamätala čo sa minulej noci odohralo. Pozrela na hodinky. Štvrť na šesť. To aby pomaly začala vstávať, nie? Chlapci ešte spali a nezdalo sa že by pokašliavali. Jansi sa občas zamrvil ale to sa mu asi niečo snívalo. Vstala a trochu sa povystierala. Pokúsila sa prichytiť šaty tak, aby mali o niečo menší výstrih. To sa jej príliš nepodarilo ale nemala teraz na ostýchavosť čas. Vyšla potichu na chodbu, v dome asi ešte všetko spalo. Ľahkými krokmi prebehla až k bráne. Nebola zamknutá. Asi už nejakí sluhovia chodili sem a tam. Veď zatiaľ videla len pána a toho starca. To nemôžu byť všetci obyvatelia. Otvorila teda hlavný vchod a ocitla sa na dvore. Alebo skôr nádvorí. To, že na ňu prší si ani nevšímala, veď premočená už nemohla byť viac. Rozhliadala sa kde je jej voz. Pobehala celé nádvorie kým si všimla že je v západnom rohu. Kôň tam nebol ten bol asi v stajni. Voz stál na daždi a veci na ktoré sa tak spoliehala boli mokré ako ona sama. Nemala dosť sily aby ich zobrala až do domu ale aspoň ich preniesla pod chatrný prístrešok. Nemusia predsa zmoknúť ešte viac. Rozbehla sa do kuchyne aby náhodou nemeškala s raňajkami. Nezdalo sa jej že šéfovi by to neprekážalo. Prezerala špajzu a pritom uvažovala ktoré jedlo by mu tak najviac ulahodilo. Chcela sa ukázať ako schopná gazdiná. Napokon sa rozhodla pre hamandeggs.
Pustila sa teda do prípravy a pritom stihla založiť oheň v kozube. Počula ako sa dom prebúdza. Chôdza, pustená voda i krik. Bola rada že mala jedlo aj čaj prichystaný presne o pol siedmej. Nervózne vošla s táckou do jedálne. Za stolom už sedel Lozander i jeho žena. Vyzerala veľmi krehko a pritom nie príjemne. Pozrela sa na Maylin s výrazom pohŕdania a povedala: ,,Okamžite sa choďte prezliecť! Nebudete mi tu chodiť akoby ste ušla z bordelu.“
S takýmto slovníkom sa Maylin u nadriadených ešte nikdy nestretla. Tobôž nie u dámy!
Chladno povedala: ,,Nemám nič na prezlečenie, milosťpani.“
,,Niečo vám dám,“ príkro povedal Lozander, ,,Zatiaľ choďte do kuchyne a neukazujte sa mi na oči.“
Maylin sa uklonila a rýchlo odišla. Musela sa na chvíľu posadiť aby od zlosti nezamdlela. Potom sa rozbehla za deťmi. Sadam už bol hore a díval sa cez okno, Jansi ležal v posteli ale nespal.
,,Ako sa cítite?“, ustrašene sa opýtala Maylin.
,,Bolí ma hrdielko,“ odpovedal Jansi a smutne na ňu pozrel.
Maylin si vzdychla a potom sa usmiala: ,,Urobíme ti ešte jeden čajík a bude ti dobre. Dnes si poležkáš, ja ti poviem pár rozprávok keď budem mať chvíľu čas a celý čas bude pri tebe Sadam, dobre?“
Jansi vážne prikývol.
,,A tebe je dobre?“, opýtala sa Maylin staršieho.
,,Áno,“ prikývol Sadam, ,,Len keby som sa mohol obliecť.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár