Je okolo jedenástej hodiny večer a jej rodičia išli spat. Do batohu zbalila pár vecí, ešte v rychlosti napísala rodičom list, aby o nu nemali strach, že sa skoro vráti a že je v bezpečí, otvorila okno a pozerala von. Pozrela sa na oblohu, na ktorej nebola vidiet jediná hviezda. Vyliezla z okna von a vydala sa na miesto, kde ho naposledy videla, kde s nim naposledy rozprávala. Bola to stará lavička. Ale teraz už nebola v tom krásnom, slnkom presvietenom parku. Bola schovaná v tme. Nikde nikoho nebolo. Sedla si na nu a v hlave sa jej vybavovalo všetko co tu pred niekolkými hodinami prežili. Jak sa všetci smiali. Vybavovalo sa jej každe slovo. Každý pohlad...Naraz začalo pršat... Schulila sa do klbka a studené kapky vody, ktoré boly rovnako smutné ako ona na nu lahko dopadávali. Po chvíli pršat prestalo a obloha bola celá posiata hviezdami. Oblečenie mala uplne premočené od dažda a oči zaplavené slzami a bolestou. Začali sa jej pomaly zatvárat a zaspala.
Prebudil ju až známy hlas. Otvorila oči a uvidela toho chlapca. Pýtal se jej, co tam robí, ale ona mu neodpovedala. Zbalila si do batohu deku a chystala sa bez slova odíst. Chytil ju za ruku a začal:Ja…vždycky si sa mi hrozne páčila a už od prvého okamihu som sa do teba zamiloval, ale včera…; . Vzpomnula si na včerajšok, jak flirtoval s jej najlepšou kamarátkou a ona mu tie pohlady oplácala. Rozbehla sa preč. Nevedela kam beží, ale ten chlapec bežal stále za nou. Chcela bežat cez kolajnice.. Než však chlapec stihol povedat ;STOJ; , vlak ju zrazil k zemi. Držal ju v náruči a slzy padaly na jej mrtve telo. Po prvý raz a naposledy pobozkal jej úzké pery. Chvílu pred tým jej chcel povedat, že včera s tou jej kamoškou to nebolo myslené vážne. Chcel jej všetko vysvetlit, ale bolo neskoro. Nikdy jej už nepovie MILUJEM ŤA ,rovnako ako ona jemu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár