Šla som tak ako každý deň. Keď som však dnes prechádzala jedným rázcestím, niečo sa mi zazdalo a tak som moju obvyklú trasu kúsok zmenila. A tak som sa vybrala úplne neznámou cestičkou.. Táto cestička ma doviedla až k starému schátralému domu. Ten dom vyzeral strašidelne a ja som sa začínala báť. Zrazu, z ničoho- nič sa spustila búrka. Všade okolo domu udierali blesky a mne neostávalo nič iné len schovať sa v tom dome. Podišla som k veľkým dreveným dverám a silno na ne zabúchala. Nik neotváral. Keďže búrka stále silnela, tak som vošla dnu. Vo vnútri to vyzeralo ešte strašidelnejšie. Všade bola tma a ja som mala čudný pocit že ma niekto sleduje, no nikde okolo seba som nikoho nevidela. Jediné svetlo v miestnosti bolo v rohu pri knižnici. Ako by si tam práve niekto niečo dočítal. Podišla som bližšie a so strachom v hlase som zašepkala: „Je tu niekto?“ Nik sa neozýval. Môj pohľad sa uprel na najvyššiu poličku spomínanej knižnice. Bola tam zaujímavá kniha so vzorovaným okrajom. Bola krásne ozdobená. Zaujímalo ma čo je v nej a tak som ju zobrala. Musela som vyliezť na rebrík a tak som bola tvárou priamo oproti záhadnej knihe. Keď som ju stadiaľ vybrala za poličkou sa zjavila záhadná tvár. Bola to mužská tvár a vyzerala ako keby patrila mŕtvole. Zľakla som sa a spolu s knihou zletela na zem. Ako keby to bol osud, kniha sa otvorila presne na strane kde sa nachádzala jedna z legiend o nesmrteľnosti a ceste ako ju získať. V tej legende sa písalo o nápoji a prísadách do neho. Písalo sa v nej aj kde sa tie prísady nachádzajú a ako sa k nim dostanem. Boli tam dokonca aj obrázky. Zrazu som začula hlas ktorý na mňa prehovoril: „Zober si tú prekliatu knihu a choď preč z môjho domu!“ Ja som sa zľakla a s knihou vybehla preč. Kým som si čítala knihu ktorá ma dosť zaujala, tak som si ani nevšimla kedy prestalo pršať. Z toho domu som sa doslovne rozbehla domov zbaliť si veci a bola som pripravená na dlhú cestu za nápojom nesmrteľnosti
. Keď som svojej starej mame oznámila že sa chystám na dlhú cestu a že dlhšiu dobu nebudem v jej blízkosti, tak skoro dostala infarkt. Ja som jej sľúbila že prísady do nápoja pôjdem hľadať kvôli nej aby tu bola pri mne večne, aby som ja neostala nikdy sama. Večer pred cestou som si pozerala knihu. Rozhodla som sa že najprv pôjdem do Álp hľadať prameň života. Skoro ráno som už stála na nohách .najedla som sa a starej mame som nechala list. Zavolala som si taxík a odviezla sa na letisko skade som okamžite odletela priamo do Viedne a stade som sa odviezla do Álp. Sama som sa vybrala hľadať prameň vysoko do hôr. Nikto nevedel kde som. Viedla ma kniha. Zdalo sa mi čudné že som ju nemusela ani otvoriť a išla som s pocitom že keď zablúdim môžem sa vrátiť. Ale aj tak, tá kniha ma viedla sama. Ťahala ma istým smerom a ja som šla za ňou. Doviedla ma pred jaskyňu a ja som mala pocit že z nej každú chvíľu vybehne Yeti. Vošla som dnu. Boli v nej samé nádherné ľadové obrazce. Steny sa stále zužovali a strop sa prevyšoval. Viseli z neho obrovské cencúle. Zdali sa mi byť labilné, no tá kniha ma ťahala stále hlbšie do tej jaskyne. Už asi pol hodinu som sa vliekla úzkou chodbičkou až som prišla do obrovskej ľadovej miestnosti, uprostred ktorej vyvieral malí pramienok. Bolo mi jasné že je to prameň ktorý hľadám. No kniha tvrdila niečo iné. Ťahala ma k stene a ja som si všimla že z nej visí niečo ako „liana“. Len to bolo zmrznuté. Tuto „lianu“ som potiahla a zrazu sa začalo diať niečo ako zemetrasenie. Prameň čo v strede vyvieral sa zrazu stratil a ostala tam len diera. Podišla som bližšie. No žiaľ pošmykla som sa a zošuchla sa do tej jamy. Dostala som sa do ďalšej miestnosti. Bolo tam kopu malých pramienkov. Jeden z nich bol ten pravý. Ten, ktorý hľadám. Prameň života. Kniha ma pritiahla až k jednému pramienku a sama od seba sa otvorila. Samo od seba sa v nej napísalo: „Toto je ten správny prameň!“ Ešte sa v nej aj sama nakreslila šípka k prameňu. Keďže fľašu som mala už pripravenú, len som do nej nabrala kúsok vody. Pobrala som sa preč.
V hoteli som si pozrela čo mi treba ďalej a kam poputujú moje kroky. Rozhodla som sa navštíviť Japonsko a nájsť strom večnosti. Hneď ráno som sa vybrala na letisko. Letela som priamo do Japonska. Pri meste Mači sa nachádzala malá, z polovice opustená dedinka. Tam sa mi podarilo ubytovať a stadiaľ som už nemala ďaleko k stromu večnosti. Na druhý deň ráno som skoro vyrazila. Kniha ma priviedla do neďalekého lesa. V lese som mala možnosť vidieť veľa zvláštnych tvorov. Ako by to bol začarovaný les. Videla som tam napríklad lietajúcu veveričku, alebo skákajúceho hada. Bolo to všetko zvláštne. No kniha ma priviedla na čistinku uprostred toho všetkého. Uprostred čistinky stál zlatisto sfarbený obrovský strom. Bolo mi jasné že je to on. Strom života. Keď som prišla úplne k tomu záhadnému stromu, otočil sa na koreňoch akoby to boli nohy. Na kmeni bola tvár ktorá ku mne prehovorila: „Čo tu chceš a prečo rušíš môj odpočinok?“ Ja som sa z údivom pozerala a štipla som sa do ruky či sa mi náhodou nesníva. Nesnívalo sa mi a tak som sa donútila odpovedať: „Ja hľadám strom večnosti, Vieš kde sa nachádza?“ Strom sa zamyslel a posunul sa doprava. Pod ním bola diera, na ktorú ukázal konárom. Tá diera nebola veľká a ja som sa tadiaľ nedokázala prepchať. Vyžarovalo z nej jasné svetlo a ja som chcela zistiť čo je v nej. Natiahla som do nej ruku a cítila korunu stromu. Odtrhla som plod ktorý som nahmatala a otvorila kmihu. Bol to on! Bola to ďalšia prísada do záhadného nápoja.
Keďže som mala čas do zotmenia, tak som sa rozhodla že ešte v ten deň vyrazím na Slovensko po poslednú prísadu. Tou prísadou boli Tatranské kamienky. Ako to samo o sebe vraví tak tento krát ma kniha zaviedla do Tatier. Doviedla ma na Štrbské pleso. Na moje prekvapenie ma ťahala do vody a tak som sa šla potápať. Mala som šťastie že bolo uprostred leta, ináč by som nebola schopná ponoriť sa. Podarilo sa mi knihu zabaliť tak aby bola vo vode odolnom obale a položila som ju na hladinu plesa. Kniha sa ponorila a ja som sa pod vodu ponorila za ňou. Bolo to zvláštne lebo tá kniha zastavila skoro pri okraju plesa. Ani som sa nemusela hlboko potápať. Bolo mi jasné ktoré kamene mám zobrať. Vedela som to podľa obrázku v knihe ktorý som si preštudovala odvrchu po spodok asi 100x. Keď som už mala kamienky pobrala som sa domov.
Doma som podľa návodu zmiešala všetky prísady do nápoja. Po zmiešaní sa začalo z toho záhadného nápoja nesmrteľnosti dymiť. V tom dyme bolo napísané aby som utekala za starou mamou. Stará mama umierala. Na jej posledné slová, ktoré mi povedala, nikdy nezabudnem. Boli od srdca a zneli: „Nemusíš sa trápiť z nápojom na večný život. Ja som rada že už idem odpočívať. Žila som tak aby som ostala nesmrteľnou v srdciach svojich priateľov.“
Tieto slová ma zaujali a tak som sa aj ja rozhodla žiť tak aby som ostala nesmrteľnou v srdciach mojich priateľov. Stará mama ostane večne žiť v mojom srdiečku a nezabudnem na ňu a teším sa na deň keď sa poberiem za ňou. No dovtedy si chcem život užiť a vyryť svoje meno do sŕdc ľudí na ktorých mi záleží...Knihu som položila do hornej poličky mojej domácej knižnice. Možno ju o pár rokov nájde iný dobrodruh čo bude chcieť večne žiť!
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
je to dosť dlhé teraz sa mi to nechce čítať , ale určite si to dnes prečítam
Napíš svoj komentár
pekne napisane,a fakt pekna myslienka