Nezabudnem

Jedného letného rána som sa zobudila a už som zas nevedela čo mám robiť....najprv som šla na wc a potom som sa šla umyť ako každé ráno. Hladná som ešte nebola a tak som neraňajkovala, len som vypila pohár vody. Brat nebol doma a tak som si zapla počítač. Nie som žiadna “závisláčka“ ale v televízore aj tak nič nedávali a všetci priatelia boli na dovolenke.
Prihlásila som sa na jednu nemenovanú stránku a zrazu mi napísal celkom fešný mladý chalan. Písali sme si celé doobedie a potom aj celý večer. Chceli sme sa stretnúť, ale zatiaľ sa nám to nepodarilo. bol iný ako ostatný chalani. Bol svojský a aj napriek svojmu hendykepu žil plnohodnotný život. V ten večer som sa nevedela odpútať od internetu. Myslím že keby do mňa už polhodinu nevrieskali že to mám vypnúť, tak by som to vypla možno až ráno poprípade zaspala na klávesnici . Keď som si ľahla do postele nedalo sa mi zaspať pri pomyslení na neho. Stále som premýšľala......nakoniec ani neviem ako sa mi podarilo zaspať.....ZzZz.........a zrazu ma trhlo zo sna a ja som sa prebrala.... snívalo sa mi ako keby som padala. A ako som dopadla tak som sa zobudila.... už si presne nepomínam ale mám pocit že som vtedy spadla aj z postele. Tento krát už netrvalo dlho a ja som zaspala.....ZzZz....
Keď som sa zobudila, pustila som si televízor keďže brat doma spal a pc je v jeho izbe. Nedávali nič zaujímavé. Zrazu som uprene hľadela na knižnicu v obývačke. Stále som myslela na to moje „trhnutie“ zo sna. Na spodnej poličke knižnice som zbadala snár a tak som si ho zobrala a hľadala.....všetko čo sa týka toho sna..... Hľadala som pád ale nenašla som.....potom som cela hľadala dopad... nakoniec som našla slovíčko padať.....bolo tam napísané: PADAŤ(na rovnej zemi): uškodíš si svojou nepozornosťou.....
V ten deň som sa mala stretnúť s mojim „princom“... Neviem prečo ale zľakla som sa toho čo sa mi snívalo. Neprišla som....potom som len dostala správu že som ho zranila a že ma chcel strašne vidieť..... Celý večer som preplakala a bolo mi naozaj ľúto že som tam nešla. A že ani neviem prečo som uverila tomu čo som si prečítala. Neodpisoval mi na správy, neodzváňal. Bola som z toho smutná. Už som nevedela ako ďalej a preto som začala uvažovať prečo vlastne žijem. Aký má význam byť na tomto svete a prečo som sa vôbec narodila a prečo ma to tak ranilo že som neprišla.
Cítila som sa byť sama a plná beznádeje. Trvalo mi asi mesiac kým som na neho prestala myslieť. Asi pol roka po tom čo som už bola v “pohodke“, mi zrazu zablikala sprava. Nebolo neobyčajné že mi tam blikla správa ale to, že bola od neho. Neuveriteľne ma to potešilo. Znovu sme si začali písať. Písal mi že má kapelu, a že ma chce pozvať na koncert. Mňa to potešilo a tak som sa rozhodla že tam pôjdem. Noc pred koncertom sa mi sníval znova ten sen s pádom. Tento krát som kašlala na snár.
Pred koncertom som prišla na dohodnuté miesto v dohodnutý čas. Bol tam. Bol krásny a ja som bola šťastná. Po dlhšej prechádzke, keďže pred koncertom sme mali ešte kopu času, ma zaviedol do slepej uličky. Nebolo tam nič iné, len čierne auto s tmavými sklami. Videla som že v ňom sedí len nejaký chlap. Mohol mat tak 35 r. a ja som sa začala trochu báť. Môj „princ“ ma ubezpečil že je to len manažér a že nás ide odviesť na koncert. Povedal to tak kľudne že sa nedalo tomu neuveriť. A tak som nastúpila so toho auta. Nevidela som kadiaľ ideme. Vlastne som sa ani poriadne nepozerala. V tej chvíli som bola šťastná že som sním. Zrazu sme zaparkovali v tmavej garáži a vystúpili sme. Netušila som kde sa práve nachádzam ale bolo tam dosť chladno. Kúsok som sa bála a tak som sa pritúlila k nemu. Odstrčil ma zo slovami: „Daj mi pokoj, ublížila si mi a teraz ublížim ja tebe“ Keď som to počula až ma zamrazilo. Nevedela som čo sa bude ďalej diať. Vedela som len že si to zaslúžim.
Niekam odišli a ja som sa ani nepokúsila o únik. Však načo? Aj tak neviem de som bola.... viem len že som počula hudbu. Mala som pocit že tam za stenou sa odohráva spomínaný koncert. A ja ho nevidím. Už len to ma trápilo. Keď dohrala tá hudba, ktorá sa zároveň strašne odrážala od stien garáže a už mi to pripadalo neznesiteľné, prišiel on a zapálil mi lampu do tváre. Cítila som sa ako na výsluchu. Už viem prečo sa mi sníval ten sen. Bolo to strašné. Mala som pocit ako keby ma niekto vypočúval z vraždy a ja som bola tá obvinená. Nevidela som mu poriadne do očí......to svetlo bolo veľmi nepríjemné. Tiekli mi slzy a ja som už nevedela čo mu mám povedať a tak som ostala ticho. Slzy sa mi pomaly kotúľali jedna za druhou po lícach a ja som im to dovolila. Zrazu sa vyplo svetlo a len som začula ako ticho prehovoril: „Vidíš ako som sa vtedy cítil ja? Ako mi bolo? “ Po tejto vete ostalo ticho. po chvíli mlčky prešiel k tomu strašnému čiernemu autu a sadol za volant. Plačlivým hlasom zašepkal: „Nezaslúžiš si to, ty si to nezaslúžiš! ! ! “ potom už po mne len kričal aby som nastúpila do auta. Ja som už bola taká vyplašená a zničená že som mu nevládala odporovať a tak som nasadla do auta.
Naštartoval......garáž sa otvorila a my sme „vyleteli“ z garáže. Išli sme tak rýchlo že som sa nestíhala pozerať kadiaľ ideme. Prišli sme až k mostu nad riekou, pri meste a tam mi povedal: „Vystúp a bež.....Bež čo ti nohy stačia, zabudni na mňa a už nikdy sa sem nevracaj nikdy! “ Hneď po tom čo som vystúpila a zatvorila dvere som sa rozbehla plná strachu smerom do toho mesta. Keď zrazu som len počula veľký tresk......môj “princ“ havaroval...teda naschvál nabúral do stromu. Strašne som sa rozplakala a spustila som plač......prestala som bežať a pomaly som sa ťahala do mesta... na druhy deň som si prečítala v novinách o horiacom aute uprostred lesa. Zaujímavé však bolo že som sa dozvedela že za volantom nenašli žiadne telo a ani žiadne stopy že by vyskakoval z auta a ani žiadne stopy že by odchádzal z toho hrôzostrašného čierneho auta..........

 Napínavý príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu