Som žena. Som pomerne stará ale zato som dosť silná. Nemám nohy, nemám ruky. Vlastne nemám nič. Som skôr len tieň plný temnoty. Na svet sa dívam ako na obrovskú guľu uprostred vesmíru. Okolo je len pár ďalších planét mesiac a slnko. Moje oči sú čierne a plné temnoty. Každý kto sa do nich pozrie, nedokáže od nich aj napriek tej hrôze. Do tých očí, čo sa na mňa dívajú, sa nahrnie veľa strachu. Nedokážem sa na ne pozerať. V tej chvíli ma zavalí smútok a súcit s tým trápením. Môj hlas znie, teda neznie. Nedá sa to pomenovať ako hlas. Skôr ako plač. Ako tichý nárek, ktorý sa rozprestiera široko po okolí. Nepočuje ho každý. Len niekto. Ale aj tak ho raz bude počuť každý. Teda, každý ho v živote bude počuť len raz. Čo mám oblečené? Mám mať niečo oblečené? Som nahá. Som tieň temnoty. Môj závoj tvorí nárek duší. Duší, ktoré nevedia nájsť pokoj a ja im ho pomáham hľadať, a ktoré som práve ja zabila a zahubila. Jediným mojím koníčkom je zabíjať. Zabíjať potichu alebo zabíjať nahlas. Vlastne sa to nedá pomenovať mojím koníčkom. Jednoducho je to moja práca. Nerobím to rada ale nemám čo iné robiť. Jedávam len starobu, vďaka čomu sú duše večne mladé. Jediná vec s ktorej mám strach som ja. Nemám sa čoho báť. Zatiaľ ma nik neporazil. Skôr len zdržal. Ale ja si prídem po každého. Nemám sa čoho báť. Na čo sa teším? ...nemám sa na čo. Však som len krutá opacha o ktorú nik a nič nestojí. Pripomínam, teda nepripomínam nič. Nič nieje také kruté ako ja. Áno som krutá a zlá. Som jednoducho smrť.....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  3. 2. 2011 17:55
fiha, co ta k tomu inspirovalo?
Napíš svoj komentár