Nič neukľudní dušu tak ako posedenie so starým priateľom.
Možno som mal byt odjakživa iba šálkou na čaj a svoju ľudskosť čerpať z rozhovorov nad mojim chladnúcim obsahom. Sem-tam môj okraj zvlažia staré pery jedného z mužov, rozprávajúcich o svojom živote.
Robia prestávku presne tam, kde treba a miesto vyzradeného tajomstva života, počuť len posrkávanie.
Ach tých detí čo poslal do sveta a nevrátili sa.
Tých zrád a bolesti...
No ruky, ktoré ma dvíhajú sú pevné. Zocelené v ohni bytia, ktoré sa tak rado zahráva s ľudskou vierou.
Unavený obsah očí sa vnorí do poloprázdneho kalichu kľudu. Takto ma počastuje smútkom, ktorý topí v chvejúcej sa šálke.
Tajná prísada starých mudrcov...
No teraz niesom nádobou, ktorú ľudia plnia horúcou vodou.
Som jedným zo starcov. Dvaja bratia prinášajúc si navzájom pokoj do duše. Len pohostenie zdieľa ich tajnú spriaznenosť a počúva príbehy vyslovené v hmle z pary, ktorú v chladnej noci, zľahka vypustilo pod ich nos.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár