Bolo mi toto treba? No bolo?!?
Jasné, že nie. Ale vysvetlite tvrdohlavému človeku, akým ja určite som, že ten "geniálny" plán je totálna kravina.
Klasika. Vždy si vymyslím nejakú chobotinu, o ktorej som presvedčená, že je to úplne super skvelý nápad. A potom padnem na hubu a neostáva mi nič iné, len si trieskať hlavu o múr.
Prečo ja nikdy nepočúvam iných ľudí ?!?
No, aby ste boli v obraze.
Toto leto bolo pre mňa mega nudné. Fakt, nič poriadne, čo by stálo za zmienku sa nedialo. Celý čas som si prakticky váľala šunky, sem tam som vybehla fotiť, alebo len tak s kamošmi pokecať. Ale chýbala mi poriadna akcia. Niečo brutálne dobrodružné, záživné, nezabudnuteľné.
A tak som sa rozhodla, že s kamarátkou pôjdeme STOPOM za mojim chalaniskom do Senca. Áno, 300 kilometrov stopom, to znie priam...úchvatne. Kamarátka bola mojim plánom unesená rovnako ako ja, ak nie viacej.
Keď som s touto skutočnosťou oboznámila mamku, spýtala sa ma, či už som načisto drbnutá a neviem čo so sebou. Ja som ju samozrejme presviedčala, že ten nápad je úplne super, že si užijeme nejaké to dobrodružstvo a zistíme, ako to funguje.
Tatko mi len zaželal, aby si nás niekto nepomýlil s prostitútkami, keď už budeme stopovať. Samozrejme, zobrala som to ako vtip, veď fotrík je mega vtipný občan.
No, tak sme sa teda pobalili do svojich krásnych ruksakov, obliekli nie príliš vyzývavo (v skutočnosti sme vyzerali ako čerstvé 15stky) a vybrali sme sa na výlet.
Z Lučenca do Zvolena sme sa dostali bez problémov. Možno aj preto, že nám zastavil kamarát, ktorý sa náhlil do ZV McDonalds, aby ešte kúsok zväčšil objem toho plávacieho kolesa, ktoré sa mu začalo tvoriť v oblasti pása. Tú nie dlhú cestu sme prekecali, on krútil hlavou nad tým, do čoho sme sa to zas pustili a my sme ho vytrvalo presviedčali, aké je to super.
Vo Zvolene sme sa rozlúčili, zaprial nám veľa šťastia a žiadnych úchylov a pobral s a do svojho milovaného "meku".
My sa postavili ku okraju cesty s tabuľkami, na ktorých svietilo "NR" a čakali sme. A čakali sme. A čakali sme....
A nič...
Ľudia sa na nás z áut usmievali, kývali, adolescenti vypiskovali, ale žeby nám niekto zastal...to už veru NIE
Stáli sme tam dobré dve hodiny, opadala z nás chuť ísť ďalej, keď nám zastala stará zelená Škoda Felícia, ktorú šoféroval pupkatý sympatický štyridsiatnik s Brežnevovským obočím a Stalinovskými fúzikmi.
Nasadli sme, vďačné, že nám konečne niekto zastal. Ondrej (ako sa nám ujko predstavil) nám rozprával vtipné historky a jeho dvoch psoch, a my sme sa zo slušnosti nasilu na každej z nich zasmiali.
Cesta sa nám zdala nekonečná, slnko pálilo, samozrejme, vo Felde nemal klímu, čiže vzduch bol neskutočne...pálivý.
Po 3 hodinách (!!!!!!) sme konečne dorazili do NR. Ondro nás vyhodil pri Mlynoch, keďže sme umierali hladom dostali sme chuť na už spomínaný "Mekáč".
Doslova sme sa nadlávili tými chemikáliami napchatými hranolkami a chickenburgermi. Raz za čas si to môžme dovoliť, nie?
A až VTEDY moju inteligentnú osobu napadlo zavolať chalaniskovi, čo robí.
A to prišla ľadová sprcha. ON sa doma nenachádzal ON bol v Maďarsku. ON v tom Maďarsku ostával celý víkend.
Čiže MY sme boli pekne v riti. Slušne povedané samozrejme.
Neostávalo nám nič iné, len sa vzdať a ísť domov.
Chuť na stopovanie nás už prešla, tak sme sa vybrali na busovú stanicu kuknúť, kedy nám čo ide.
A tam sme zistili, že najbližší autobus nám do Lučenca ide 15 minút po polnoci. Našťastie sme si našli bus aspoň do Zvolena. Tak sme si veselo nasadli a viezli sa. Mierne sme páchli, ale nečudujte sa nám po tej ceste feldou.
Krátko po 9 večer sme vystúpili vo ZV na busovej stanici. Vedeli sme, že nám vlak domov ide o hodinku, tak sme si kľudne zapálili a pomalým tempom sme prešli k vlakovej. Sadli sme si na lavičku, vdychovali nikotín, keď tu zrazu sa okolo nás začala zhromažďovať skupinka bezdomovcov.
Úprimne, nebolo mi všetko jedno. Kamoška rýchlo zoskočila z lavičky a utekala preč. Ja som zamrzla a kukala som na tie indivídua.
Ale rýchlo som nakopla vrtuľu, keď mi jeden zastal 20 cm od ksichtu a šušlavo povedal:"Daj mi cigaretu, zaspiéévam ti pesničku."
Viac mi nebolo treba. S výkrikom "Nič nechcem počuť!" som utekala dovnútra budovy. Tam som našla "nebojácnu" kamošku, sadli sme si na lavičku poblíž nejakých chalanov a čakali sme. Čas sa vliekol rýchlosťou umierajúceho slimáka, my sme len tŕpli, aké indivídum sa zjaví.
Samozrejme, bezďáci na seba nenechali dlho čakať. Našťastie, chalani ich pekne poslali do piče a oni poslúchli. Teda, neodpustili si poznámky typu "Aby ste zdochliii do rána! Vyjebaní buzeranti namyslení!" a podobné komplimenty.
KONEČNE sa dostavil náš dvojvozňový vláčik. Osobák. Ktorý stál na každom rohu, v každej diere, pod každým stromom. Proste hocikde. Čiže cesta trvala HODINU. Mobil sa mi vybíjal, kamoška zaspávala, ja som čučela do tmy cez okno a snažila som sa držať oči otvorené.
10 minút pred polnocou sme dorazili do Lučenca. Vtedy sme sa už smiali nad celým dňom. Poznáte to, niečo priam katastrofálne sa vám po nejakom čase zdá ako brutálne vtipná udalosť.
Lenže to som nemyslela na to, že ešte musím prísť domov a vysvetliť našim, prečo som doma o dva dni skorej, ako som pôvodne plánovala.
Tak a teraz si sedím doma v obývačke, snažím sa ignorovať bratové vyrývanie, tatkové posmešné poznámky a mamkiné rozhorčovanie sa nad tým, čo všetko sa nám mohlo stať. A samozrejme nezabudla poznamenať, že ak ma ešte rza napadne podobná kravina, osobne ma pripúta reťazou o posteľ.
A to ešte nevie o tom, že sme sa s Miškou dohadovali, že budúci týždeň ideme na bungee.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár