Lebo ja osobne musím mať v živote inšpiráciu, a keď ma nemá čo uchvátiť, som ufrflaný, dlho spím a máločo sa mi darí. Lenže toto skutočne nie je súčasťou mojej súčasnosti. Čo som vypol mobil, obmedzil sieť, pridal pár kníh, pár nových známostí, spoznal Aristotela, vrátil sa späť ku kresleniu, prestal sa hádať, prestal si lámať hlavu a naučil sa vidieť veci viacej kriticky, tutto è bene!
Kráčam z večerného utorňajšieho seminára. Miestami civím do oblohy, podchvíľou idem priamo proti slnku, potom skloním zrak do trávy. V tráve dokopy nič, len odpad; prevažne prázdne, polámané škatuľky, úryvky obalov, tu a tam dáky bajgel, hovno. Načisto ako nejaký text, ktorý píše nejasný počet rozličných bytostí.
No a na obaloch bolo vždy voľačo, čo ma dokázalo upútať, zaujať, dostať do stavu vytrženia a konečne, inšpirovať. Preto som ich potreboval ponajprv vyprázdniť, aby som sa mohol naplno sústrediť len na podstatu. Avšak aká je už len podstata obalu, ktorý nič neobsahuje?
Dobre si spomínam na tuby, bubny, škatuľky, krabice, kartóny, púzdra, fľaše, zásobníky, plechovky, tégliky, dózy a stanioly, ktoré ma odmala dokázali zamestnať na niekoľko hodín. Lenže poniektoré z nich boli tak dokonalé v mojom detskom chápaní - a boh zná, či nie aj v terajšom - že som ich nezapĺňal. Tak si uvedomujem, že čarom ich prázdnoty bola dosiahnuteľná sloboda.
Keď sa vyprázdnil zásobník na malé perličkové dražé od sfinx, nemal som potrebu využiť ho na niečo iné, ako tomu bolo v prípade viečka od ramy, púzdra od calippo nanuku i magnetofónovej pásky, bubna od chupa-chups, plechovky od gambrinusu, osemuholníkovej krabičky od karičky alebo škatuľky od tic-tacu. Azda jednoduchosť tvaru a pritom tá náramná rafinovanosť designu boli v tak dokonalej súhre, že som ten zásobník považoval za najvyšší stupeň samostatnosti. Už nepotreboval mentolové perličky, pretože sám bol tou podstatou toho výrobku.
Rovnako na tom boli elipsovité tégliky od tresky v majonéze, božsky skonštruovaný zásobník smintiek, ba dodnes sa so začudovaním dívam na zatvárací mechanizmus cigaretovej krabičky. Dokonalé obaly som vyhadzoval, pretože tak som chápal slobodu. Dať čomusi možnosť zbaviť sa údelu, zbaviť sa rutiny. A na to museli dosiahnuť prázdnotu. Dostať sa do takého štádia, kedy disponovali len sebou samými, dosahujúc absolútne maximum minima. Vtedy už nič iné nepotrebujú. Božské obaly, akých bolo ako šafránu, som si strážil. Tie dobré, funkčné a akurátne som buď inak využil, so snahou nájsť v ich podstate to najlepšie, alebo som ich ignoroval. Nevyhadzoval som ich, akurát som ich nechal ležať kdesi bokom. Neskôr, o viac starších ja, som si uvedomil, čo to je škatuľkovanie.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
lubobs
11. 5.mája 2013 00:00
Dobre si spomínam na obal od keksu, ktorý si naháňal. Tiež ma to vtedy pobavilo.
5
pripomenul si mi kúsok môjho o niečo menšieho, o niečo skutočnejšieho ja.
to pravé na nedeľné predpoludnie.
to pravé na nedeľné predpoludnie.
7
/no jasné, 2krát, nie je to ani otrepané raz, ani preceňované symbolické 3krát/
Napíš svoj komentár