Padla Klec

Niektoré obdobia sú ako prechod. A hlavne tie moje. Alebo ako hry, ktoré majú zvláštne pravidlá. Mňa napríklad vždy nasieralo, že v Tetrise som nemohol úspešne vyplniť celé pole tehličkami tak, aby nezostalo po nich jedno biele či skôr hluché miesto. A ak sa to aj niekedy podarilo, nastali dve situácie. Prvou bolo, že sa mi na displeji zobrazil gameover a nie géjm ouvá. Tu by sa dalo začať splietať o tom, prečo sú poniektoré obdobia prechodmi. Je to ako čítanie tých dvoch slov. Toho vyhlásenia. Prehra. Dohralo sa, the battle is won. Alebo the battle is lost. Je to Kierkegaard. A tiež je to deň, kedy sa prebudím a uvedomím si, že posunúť sa nedá vždy na základe toho istého kľúča. Tým kľúčom u mňa, myslím si, je descendent. Descendenta je cítiť vždy veľmi jasne. A najmä býva nečakaný. Je to ako putovanie mesačnou krajinou. Nejasným priestorom, ktoré nemá konca kraja. Rozdiel medzi pustovníctvom a putovaním zaručuje práve tento descendent. Ten kľúč, ktorý sa pravidelne rok čo rok zjaví. Narodeniny som oslávil vo februári. A odvtedy? Odvtedy mi popadalo na hlavu toľko tehál kdejakých kokotných tvarov, že sa mi z toho šošolica točila ešte dlho-predlho. Až dodnes. Možno som pochopil aj význam hluchých miest. Až teraz! Až teraz môžem tvrdiť, že som našiel opäť časť seba, ktorá ma donedávna len kvárila a mátala. V Decembri. A prekročiť svojou tenkou nohou s lýtkom ako mäsový slák cez ďalšiu strunu svojho vesmíru. Toto je ten moment, kedy všetky tie tehly pozapadajú tak, že sa všetko zruší a dostanete šancu odznova. Toto je dúha, ten most do Asgardu. Ten prechod.

There's no sense in writing, help me find the way through this maze, I can't help myself / Písať sa neoplatí, pomôž mi von z bludiska, neviem si dať rady

A potom je tu ten Druhý prípad. Onen gáméovér. Ono detské vnímanie konca. Zhasli svetlo, je tma. Mlieko sa rozlialo, už ho nevypijem. Som chlapec, nebudem žena. Zaujímavé tu nie je ani tak vytvorenie strategického plánu uskladňovania položiek. Uskladňovania a ukladania údajov a dát. Výber vhodného kľúča. Pôsobivá je tá jednoduchosť chápania. Dobre, je to takto a inak to nebude. V istom období však u dieťaťa nastáva prechod. A to, že je mužom mu nebráni byť ženou. Že je mlieko rozliaté neznačí, že sa nedá vypiť; stačí zvoliť správnu technológiu. Zhasli svetlo, zažnem si. A všetko sa začína komplikovať. A všetky tie hluché miesta, ktoré by mali byť prirodzenou súčasťou prostredia, zanikajú. Potom môžete ukázať prstom na svet a vykríknúť KONVERGENCIA a skutočne sa netrápiť nad významom termínu. Pretože putuje od srdca. A prestáva byť termínom, je to nadávka a je to meno. Ale v podstate nie. Je to len to akási možnosť situácie. Nepotrebujete slovník. Je to ako môj aktuálny prechod. Toto je zenit mojej dvadsiatky. Teraz som našiel kľúč a môžem putovať k novému veku. K veku decimálnej sústavy s tým kľúčom v ruke, ktorý vložím znásobenej detskosti. Do svojich desiatich rokov. A s tým jedným kľúčom sa tá nula zmení na jednotku. Pretože v mojom vesmíre bude zažaté tak ako nikdy. Hoci mi práve v tomto zenite padla klec. Práve včera, videl som na nebi tak obrovské gameover, že aj mesiac ho len zvýrazňoval a prízvukoval význam tohto výrazu šepkaním pomedzi mraky v rozmachu. "You lose, you lose, silly you". A ja som sa usmial. Stúpil som do hovna. Pretože bola tma a nebolo možné zažať. Pretože som muž a nebudem žena. Pretože aj nič je niečím, ako povedal jeden David. Živý. A ako povedal David druhý, David mŕtvy, všetko na tomto svete už zastupujú len slová. A ľudia už nerozumejú skutočnosti, rozumejú len tým slovám.

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu