Asi sa budete smiať, ja by som sa totiž smial. Sťahoval som sa. Dnes. Doslova. A opäť. Začalo to vo februári, začal som sa lieniť. A prestal som leniť. A odvtedy sa lienim vkuse! skrátka ip-ip, nerobím nič iné, len zvliekam kožu. Ráno vstanem, zvlečiem sa z čiernej chrasty, v ktorej som noc predtým varil. Málokto; a musím povedať, že ja sám, neverím tomu, že viem variť. Pretože skrátka variť neviem. Ale varím. A jem. A verte mi, priberám z toho. Konečne. Asi je to tým, že si varím to, čo chcem a sežerem to tiež sám. Upratujem. Drhnem a zadrhávam sa. Pracujem. Konečne som prebicykloval do iného levelu. Netuším, koľko nových svetov ma ešte čaká a čo všetko sa v nich kuchtí. U mňa je to totiž tak, že ešte aj činnosť, akou je varenie, sa podriaďuje môjmu osudu...alebo opačne. Všetko pekne rozvoniava, jedna báseň, mihnete okom, otočíte sa k stolu, aby ste nakrájali cibuľu na malé kocky a pripálite, rozvaríte alebo vám to začne prskať, pretože áno, ochranná prilba je netesniaca a na dno hrnca voda kvapká. Vaša bylinka vám kape pred očami z noci do rána rýchlosťou fenomenálneho úspechu. Až všetko skončí v stratene. A spálené. Do koša.
Oltár
Potom si oblečiete olejovú škvrnu, ktorá hlása, že ste hviezda, ktorá - ako inak - putuje za vami svetelnou rýchlosťou. Len tak,
lebo oltár vystavaný z pet fliaš, konzerv a krivých radov je nádherná fantazmagória. Ozaj do toho všetkého ťažko neprimiešať niečo iné ako môj hlas, nepredstaviteľné halasy cudzincov a nesýtené hektolitre stereotypu. Od viery k Viere a Viery späť k viere. A čuduj sa svete, nikde žiadna xenofóbia. Jes, dosiahli sme utópiu posledného veku. Do nosa poťahujem hlieny spred týždňa, pretože šetrím a čakám. Čakám a verím. Vlastnej viere. Že sa všetko domrví. A pokrkvá, roztrhá a rozreže. Pridá sa soľ do rany a rozjátri sa minulý mesiac. A tak z kostola do kostola a potom k stolu. Pri stole sa pomodliť, utrieť prach a vypičovať si do imperatívov, nech viete hrať aspoň karty. Potichu, lebo ste v útulnom prostredí a ste tak NEKONEČNE NATVRDLÝ. Prečo si vykám, tykám si! Kašlať na oficiality. Kokos. Chcem povedať, že strácať vieru je spôsob cestovania v čase. Z ôsmeho júla do deviateho júla. Prísť k oltáru, zvliecť svoju olejovú škvrnu a zostať chvíľu v modrej šachovnici. Nestíhate pomýšľať na porno a sen strieda sen o úspechu, čo sa vypláca a tak konať operatívne prestáva byť efektom a len spontánne skákať na dno, kde prská olej a potom povedať, že varíte odpudzujúco a chutne, aby vám to nik nepojedol, je jedinou metódou boja. Teda rošáda - bojazlivosť strieda odvaha a od nej je len polovica mesiaca do splnu tajného sna uvariť raz zemiakový šalát. Pre niekoho. Niekoľkých. A považovať to za úspech života. Ten najväčší. Na poli viery a varenia zároveň.
Kuchár
Potom pokľaknúť. Zložiť hlavu do smaltu a posledný krát v ten deň odpľuť mentolovú salivu. Odpustiť si servílnosti a bez pardonu si usrať od radosti z nasýtenia. A nach gospodin žehná dary, čo ušetrené byly vo tri týdne nazpätok. Ať akciu režíruje v marktu do pláce budouce a nezlobí pokoušením rozmanitosti dle predstáv svejch a chuti všech, gloria! Lebo už automaticky z pokľaku do výskoku v očakávaní, čo všetko môže vynoriť sa z rúry, ak nahádžete do nej kyslé a sladké varené a blanžírované. Dusí vás len pach prekvapení a všetko cesto končí ulepené vo vašich dlaniach. Na palcoch mozole z práce a na platoch palcové nuly. V nízkom počte dva plus čosi. Chutné.
A keď transportujete do kuchyne oltár a vo všetkej počestnosti myšlienok do neho vstúpite v tichu bez hlasu a za sprievodu experimentálnych tónov vykúkavajúcich spod dverí vašej izby, ste DOMA
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ardonaiel
10. 7.júla 2011 16:56
priznávam, mal som s toho trošku guláš pri čítaní aj keď ingrediencie boli jasné ... ale inak "chutilo" mi
Napíš svoj komentár